Novela Trestného zákona (TZ) na rozdiel od zákona o Úrade na ochranu oznamovateľov nenarazila na odpor hlavy štátu. Hoci ak by Peter Pellegrini postupoval konzistentne, musel by novelu Trestného zákona vetovať.
Prinajmenšom preto, že prehreškov voči legislatívnemu postupu priniesla novela TZ ešte viac ako v prípade úradu. Rovnako množstvo výhrad kompetentných kritikov (o. i. generálny prokurátor, ďalší prokurátori, sudcovia, policajná prezidentka….) voči prílepkom k tzv. horalkovému paragrafu by každú hlavu štátu s čo i len minimálnou mierou sebaúcty prinútili takýto paškvil vrátiť na prepracovanie.
Pellegrini však po krátkom vzdore v spore o Úrad na ochranu oznamovateľov, ako je pre neho typické, stiahol chvostík a hanebne sa pokúsil vyviniť a zbaviť zodpovednosti slovníkom malého chlapca:
„Zákon podpíšem v takom znení, ako bol schválený v NR SR, a opakujem, že za jeho znenie a za toto rozhodnutie nesie plnú zodpovednosť vláda, ktorá s takýmto návrhom súhlasí, a parlamentná väčšina, ktorá ho schválila.“
Na toto flagrantné zbavenie sa zodpovednosti zareagoval aj prokurátor generálnej prokuratúry Peter Sepeši a pripomenul hlave štátu, že bol zvolený občanmi v priamych voľbách. Pri svojom výkone sa zodpovedá občanom a aj vo svojom sľube vyhlásil, že svoje povinnosti bude vykonávať v záujme občanov a zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné zákony.
„Vidíte tam niekde vládu, zodpovednosť voči vláde či parlamentnej väčšine?“, pýta sa výstižne Sepeši a dodáva: „Sami si vyhodnoťte, ako prezident obstál a či dodržal sľub prezidenta Slovenskej republiky uvedený v Ústave SR… alebo sa to javí tak, že dal prednosť iným dohodám a/alebo sľubom.“
Čo vlastne prezident podpísal
Krátko si ešte zosumarizujme, čo priniesla toľko kritizovaná novela Trestného zákona. Okrem vyriešenia nárastu drobnej kriminality opätovným zavedením princípu trikrát a dosť do tzv. horalkového paragrafu (tri malé krádeže v priebehu dvanástich mesiacov sa budú stíhať ako trestný čin) priniesla aj dva nové trestné činy.
Po prvé ide o marenie volebnej kampane v spojení s cudzou mocou alebo cudzím činiteľom, po druhé o popieranie alebo spochybňovanie mierového usporiadania pomerov po druhej svetovej vojne.
Najviac vášní však vyvolalo ustanovenie o tzv. kajúcnikoch a zákaz využiť v súdnom procese ich výpoveď ako dôkaz, ak v akomkoľvek konaní klamali. Spory napokon vznikli už aj o interpretáciu tohto ustanovenia, keď minister spravodlivosti obvinil médiá a opozíciu z účelového vysvetľovania tohto paragrafu. Text paragrafu sa pritom zdá ako jednoznačný:
„Za dôkaz získaný prostredníctvom poskytnutia nezákonného benefitu, ktorý sa nesmie v konaní použiť podľa odseku 5, sa považuje aj dôkaz získaný od osoby, ktorej bol poskytnutý benefit a ktorá v akomkoľvek trestnom konaní nevypovedala pravdivo o podstatných skutočnostiach alebo neuviedla vo svojej výpovedi všetky podstatné skutočnosti.“
Podľa stanoviska ministerstva spravodlivosti totiž „pokiaľ bude takýto svedok usvedčený, že v minulosti klamal v podstatnej okolnosti, môže byť jeho výpoveď nepoužiteľná. Nevylučuje to však použitie jeho výpovede, súd bude totiž naďalej hodnotiť jeho dôveryhodnosť tak ako doteraz a skúmať celý kontext prípadu“.
Podľa Petra Sepešiho formulácia „nesmie” znamená v reálnom svete bežných ľudí „nesmie”, iba na ministerstve spravodlivosti to vidia inak. Ak si však spomenieme, ako účelovo vysvetľovali na ministerstve aj potrebu tzv. horalkového paragrafu (teda klamstvami opozície a médií), zdá sa, že lož je ako pracovná metóda veľmi nákazlivá.
Problém tohto prílepku však spočíva v niečom inom. Podľa jeho kritikov je naformulovaný tak, aby v súdnom procese pomohol najmä podpredsedovi Smeru Tiborovi Gašparovi.
V druhom rade však môže pomôcť aj viacerým mafiánom a nie je vylúčené, že bude zneužitý aj v procese s Mariánom Kočnerom. To signalizuje hĺbku suterénu, do ktorého sa prepadla koaličná väčšina – s pomocou hlavy štátu.
Prílepky o voľbách a Benešových dekrétoch
Kontroverzné sú aj ďalšie dva prílepky, ktoré Pellegrini vzal na milosť. Objektívne vzaté, mať výhrady voči zásahom cudzej moci do domácej volebnej kampane je úplne oprávnené a zrejme by za to mali nasledovať postihy.
Otázne ostane, ktoré zasahovanie bude postihované, či napríklad aj také, akými boli podpora Petra Pellegriniho pred prezidentskými voľbami zo strany Andreja Babiša alebo pomoc od maďarskej štátnej televízie M1.
V nej bol rozhovor s Pellegrinim odvysielaný dokonca aj počas volebného moratória. A to, že slovenské voľby budú ovplyvňovať aj ruské inštitúcie, sa vníma ako axióma.
Neistotu vyvoláva aj prílepok o tzv. Benešových dekrétoch: „Kto verejne popiera alebo spochybňuje mierové usporiadanie pomerov po druhej svetovej vojne, ktoré vzniklo na základe právnych aktov reprezentatívnych orgánov Československej republiky alebo Slovenskej národnej rady, potrestá sa odňatím slobody až na šesť mesiacov.“
Prakticky – môže napríklad historik alebo publicista bez hrozby odňatia slobody tvrdiť, že prijatie niektorých tzv. Benešových dekrétov (celkovo ich bolo 143) bolo prejavom odsúdeniahodného princípu kolektívnej viny a viedlo k mnohým tragickým osudom Nemcov a Maďarov?
Prípadne ho čaká basa, ak povie, že vojnová zmluva so Sovietskym zväzom alebo Košický vládny program boli predohrou k nastoleniu totalitného režimu po februári 1948?
Pripomeňme, že tieto tri prílepky k Trestnému zákonu boli na rokovanie NR SR dodané bez akejkoľvek predchádzajúcej diskusie a v treťom čítaní, počas skráteného legislatívneho konania, čo by samo malo stačiť na diskvalifikáciu tohto zákona pred ústavnými sudcami.
Bude zaujímavé sledovať, ako sa s touto procesnou zvrhlosťou vysporiada ústavný súd a či konečne určí presné pravidlá pre skrátené legislatívne konanie.
Napriek tomu, že zákon orokovacom poriadku NR SR vyslovene hovorí, že skrátené legislatívne konanie je možné „za mimoriadnych okolností, keď môže dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti, alebo ak hrozia štátu značné hospodárske škody“, realitou slovenského parlamentarizmu je nadmerné a účelové zneužívanie tohto inštitútu.
Toto všetko prezident svojím podpisom odobril.
Čo bude nasledovať
Zoznam kritikov novely Trestného zákona je široký a hlavu štátu vôbec nešetrili. Podľa SaS „Peter Pellegrini podpísal zákon pre mafiu a stal sa súčasťou mafiánskej noci,“ podľa Rady prokurátorov „navrhovaná úprava predstavuje neakceptovateľný zásah do výlučnej právomoci súdov hodnotiť dôkazy“.
Predseda KDH Milan Majerský sa netajil presvedčením, že „podpis novely trestného zákona je jasným signálom, že ochrana zločincov dostala prednosť pred ochranou slušných ľudí. Je to darček pre tých, ktorí porušujú zákon, a pomáha aj podpredsedovi parlamentu Tiborovi Gašparovi v jeho kauzách“.
„Pellegrini sa týmto krokom úplne jasne postavil na stranu mafie a zradil ľudí, ktorých má ako prezident zastupovať. Toto je dobrá správa jedine pre mafiu a zločincov, ktorí páchajú tú najhoršiu kriminalitu,“ hovoria poslankyne Progresívneho Slovenska Lucia Plaváková a Zuzana Števulová.
Tie dodávajú, že podali podnet na Ústavný súd, aby posúdil novelu trestných kódexov a požiadali ústavných sudcov aj o pozastavenie účinnosti zákona, hoci im je jasné, že ich „priestor na konanie je vďaka koalícii a prezidentovi veľmi zúžený“.
Aj podľa Plavákovej „Ústavný súd ešte stále môže rozhodnúť aj o pozastavení účinnosti, ale procesnú situáciu prebiehajúcich konaní to už aj tak môže ohroziť“. Čo bolo zrejme hlavným cieľom tohto prílepku – zasiahnuť do neukončených súdnych konaní a ovplyvniť ich v prospech Tibora Gašpara a jemu podobných.
Svoju kritiku novely Trestného zákona nečakane vygradoval aj generálny prokurátor Maroš Žilinka. Na sociálnej sieti oznámil, že využije svoje ústavné oprávnenie a obráti sa na ústavný súd s návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov.
Pred takou veľkou výzvou súčasný ústavný súd ešte nestál – môže sa podvoliť a stať sa súčasťou autoritatívneho valca alebo sa stotožniť so svojou rolou „chrániť neporušiteľnosť prirodzených práv človeka a práv občana, chrániť princípy právneho štátu, spravovať sa ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne“ (zo sľubu ústavného sudcu).
Inak povedané, bude sa rozhodovať medzi rolou Vidkuna Quislinga alebo Thomasa Becketa, biskupa canterburského. Také je to jednoduché. Pellegrini si už zjavne vybral.










