Predčasné parlamentné voľby v Bulharsku neboli len domácou politickou udalosťou. Podobne ako v Maďarsku, znova išlo o súboj o geopolitickú orientáciu krajiny, ktorá leží na citlivom rozhraní medzi Západom a ruským vplyvom.
Zdrvujúcim víťazom sa stal Rumen Radev so ziskom 44,6 percenta hlasov, ktorý v nedeľných voľbách viedol koalíciu Progresívne Bulharsko. Ide o stredoľavý politický subjekt s čiastočne populistickou orientáciou a dôrazom na sociálnu stabilitu a „pragmatickú“ zahraničnú politiku s príklonom k Rusku.
Radev hovorí o „víťazstve slobody nad strachom“, no jeho politická línia vyvoláva presne opačný pocit: obavy, že Bulharsko sa môže stať ďalším slabým článkom Európskej únie (EÚ) s ruským vplyvom, podobne ako Maďarsko, Slovensko a čiastočne aj Česko. Radev v januári odstúpil z funkcie prezidenta Bulharska, aby mohol kandidovať v parlamentných voľbách.
Čitateľný signál
Na druhom mieste skončila liberálnocentristická koalícia Pokračujeme v zmene – Demokratické Bulharsko (PP-DB) s 13,5 percentami, tesne nasledovaná stredopravou stranou GERB bývalého premiéra Bojka Borisova so ziskom 13,3 percenta. Do parlamentu sa dostala aj otvorene proruská strana Obrodenie so 4,4 percentami, ako aj Hnutie za práva a slobody (DPS) so ziskom 6,1 percenta hlasov.
Podľa agentúry ČTK ide o prvé potenciálne získanie absolútnej väčšiny vo voľbách v Bulharsku od roku 1997. Agentúra Reuters upozorňuje, že tento výsledok môže ukončiť roky politickej nestability s labilnými koalíciami, trvajúcej od roku 2021. Lenže stabilita nie je neutrálna hodnota, visiaca niekde vo vzduchoprázdne. Záleží, kam ju krajina nasmeruje.
Radev dlhodobo odmieta vojenskú pomoc Ukrajine, čím sa dostáva do priameho rozporu s politikou EÚ aj Severoatlantickej aliancie (NATO). Jeho výrok, že chce „obnoviť spoluprácu s Ruskom“, nie je iba technickou diplomatickou poznámkou. Je to celkom čitateľný signál náklonnosti k Rusku, ktoré už vyše štyri roky vedie neodôvodnenú dobyvačnú vojnu voči Ukrajine.
Moskva počúva
Tento signál Moskva počúva veľmi pozorne. Analytici European Council on Foreign Relations upozorňujú, že cieľom Ruska nie je nevyhnutne vyhrávať voľby v zahraničí cez priaznivo naklonené politické subjekty, ale oslabovať dôveru v demokratické inštitúcie a jednotu Európy. Do tejto schémy zapadajú aj bulharské voľby.
Radev nie je extrémistom typu strany Obrodenie (ultranacionalistická a otvorene proruská strana), ktorá odmieta sankcie voči Moskve, spochybňuje NATO aj EÚ a preberá naratívy ruskej propagandy. No jeho postoje sa s touto líniou v kľúčových otázkach nebezpečne prekrývajú. Radev je však oveľa nebezpečnejší. Jemne a nenápadne legitimizuje „mäkký proruský postoj“ v hlavnom prúde politiky.
Podobnosť s Viktorom Orbánom vôbec nie je náhodná. Aj Orbán začínal ako pragmatik, ktorý „len“ vyvažoval vzťahy. No napokon sa z neho stal najväčší blokátor jednotnej európskej politiky voči Rusku a veľký priateľ ruského prezidenta Vladimira Putina. Až do minulotýždňových volieb, ktoré po 16 rokoch nepretržitého vládnutia prehral.
Radev síce deklaruje, že Bulharsko „bude pokračovať na svojej európskej ceste“, no jeho konkrétne kroky – odmietanie podpory Ukrajiny či kritika sankcií voči Rusku – hovoria iným jazykom. Ako upozorňuje Financial Times, problémom nie sú len otvorení spojenci Moskvy, ale aj politici, ktorí navonok deklarujú lojalitu k Západu, no v praxi ju podkopávajú.
Radev je tiež politikom s kritickým postojom k rýchlemu zavedeniu eura v Bulharsku, a to napriek tomu, že formálne nebol absolútnym odporcom integrácie do eurozóny.
Ruský tlak
Bulharsko nie je marginálnym hráčom. Je členom NATO na juhovýchodnom krídle Aliancie. Kontroluje strategické časti čiernomorského priestoru. Každé oslabenie jeho prozápadného smerovania má reálne bezpečnostné dôsledky.
Ruský tlak tu nie je abstraktný. Ide o kombináciu energetickej závislosti, informačných operácií a politického vplyvu. Podľa analýz think-tanku Atlantic Councilpatrí Balkán medzi regióny, kde sa Rusko dlhodobo snaží rozširovať svoj politický a informačný vplyv a ktoré sú preto zraniteľné voči jeho zasahovaniu.
V Bulharsku prichádza k moci silný líder s rozporuplným postojom k základným hodnotám Západu. A práve preto je pre Kremeľ ideálnym nástrojom. Otázka teda nestojí, či Bulharsko bude stabilné, ale komu bude tá stabilita slúžiť.
