Denník mamy

Pamätám si zúfalé výkriky tiet z čias svojho detstva: „Nerob mi z domu holubník!“ Ale ja ho… chcem!

Ľutujeme sliepky natlačené v klietkach bez vzduchu a trávičky. Nuž ale občas tie klietky robíme tesné aj pre naše deti.

V lete mi padá z detí sánka. Prekvapujú ma svojím dorastaním a dozrievaním. Zvláštne. Vždy to prichádza v čase, keď...

Úprimne, nikdy som to nechápala, kým som sa nestala mamou. Teraz som však za dar „vyňuchávania“ utajovaných, nepriznaných vecí vďačná.

Až sa najbližšie budú udeľovať licencie pre záchranné služby, mamy by sa mali prihlásiť.

Niekedy ma to hnevá. A inokedy to ani neriešim. Pripadám si občas ako duch skrytý v Aladinovej lampe. Až na...

Miešam v mise a miešam aj myšlienky na teba. Prečo teraz, keď varím tvoje obľúbené jedlo, už ho nebudeš jesť?

Voči konštruktérovi matiek mám len jednu výčitku: nenamontovali nám ručnú brzdu. Ba ani vypínač.

Najväčším umením mamy je vedieť čakať. A to aj vtedy, keď to práve nevyzerá optimisticky.

Niekedy je to s materstvom ako so štrikovaním: aby vyšiel vzor ako malina, treba občas dostať výchovu do náročných polôh.