Nikdy som sa so štrikovaním nekamarátila.
Napriek tomu, že sa to patrilo a že mojim sesterniciam pri výchove k ručným prácam spod ihlíc vyliezali čarokrásne výtvory v rovnakej rýchlosti s preberaním najnovších školských pikošiek.
Ja som sa trápila. Možno preto som uštrikovala za svoje polstoročie života len tri veci. No dodnes si pamätám, ako treba pri trošku zložitejšom vzore ruky otočiť do divnej polohy (aspoň pre mňa), aby z toho konečné kúzlo vyliezlo.
Keby to šlo, štrikujem celý život len hladko. Ale, dokelu, ten vzor, tú krásu chcem aj ja!
Dni hladké
Nejako tak je to aj s výchovou. Sú dni, keď ani neviem, že mám doma deti. Rozprávajú, jedia, robia, smejú sa, počúvajú, sú ticho tak a toľko, ako majú byť.
Dokonca bez slova a na prvý raz pomôžu s tým, čo potrebujeme. Ba aj navyše.
Je nám vtedy akurát. Žijeme si.
Bodaj by nie!
Neprotestujú. Neprevracajú oči. Nemajú štipľavé reči. Nevyhadzujú ma z izby s tým, že som „toxická“. Nešprihnú mi medzi oči, že zas nemám svoj deň.
Som v eufórii, keď mi lord Hamilton, náš domáci precízny technik, pokojne zahlási: „Jasné, mami, dnes ti tie police zmontujem.“
Alebo od Mikiho zaznie bez bručania a útokov oprávnené: „Prepáč“. (Tož klenot v ústnej dutine, mysli a srdci dospievajúcich.)
Dni hladké ma hladia.
Vypletanie vzoru
Až na to, že výchova je náročné štrikovanie.
Nejde to len hladko. Už len preto, že ako mama mám vyštrikovať z každého z našich detí jedinečný originál.
Chce dať pozor na vzor, na farby. A aj keď sa čosi pokazí, nehodiť štrikovanie človeka do kúta. Ba ani nepovedať: „No a čo, takto to stačí!“
Chce pevnosť a nežnosť naraz.
V postojoch, v komunikácii, v dôslednosti toho, čo očakávam – a kde vidím ďalej, ako je len to nepríjemné skrútenie ruky s ihlicou kvôli efektnému očku.
Drž ihlice!
Toť som si to vyskúšala zas, iba preto, že som zarazila vyjedanie v izbe. Tam totiž moji dorastenci potajomky pri prežúvaní čumeli do modrého pľacu pred sebou. Mama ich predsa nevidela. Zákon ich izby hovorí, že čo mama nevidí, nie je zakázané – tak ako v kuchyni.
Lenže zrádzali ich zvyšky ponechané napospas. Hnevala ich moja pevnosť mať v nich vypletený ten vzor, ktorý z nich urobí niečo lepšie.
Najnovšie sa mi zas „vypáral“ lord Hamilton.
„To… čo tu máš?“ civím na otvorenú plechovku čokoládového Salka a balík ryžových chlebíkov vykukujúcich vedľa počítača na stole v jeho izbe.
„Ryžové chlebíky!“ urobí na mňa teľacie oči.
Nezaberá to na mňa. Ihlice výchovy mi teraz nemôžu padnúť. (A už vôbec nie do gatí.)
Slovná prestrelka s ním je síce čarovná, Mikuláš za mnou sa už pučí, ale výsledok je môj: „Ešte raz a budeš musieť zjesť segedínsky guláš!“ (To je horšie ako zatrhnúť internet.)
Očko je zachytené, ešte dopliesť vzor podľa predlohy: „Máš na výber: alebo budeš variť zajtra jahodový džem za porušenie pravidla, alebo z toho Salka urobíš čokoládový krém a naplníš ním košíčky s ovocím.“
„… ko… košíčky…“
Hladko, obratko. Uf.
Môžem potiahnuť ďalší kúsok z pradienka výchovy.
