Jednoducho idem.
Som lepšia ako Elenka, náš robotický vysávač. Netreba ma zapínať.
Ako dnes ráno.
Šla som vlastne do kúpeľne na rannú sprchu, v lete totálny relax.
Kým tam prídem
Avšak kým som tam došla!
Na schodoch si hovorím: „Musím Šimonovi pripomenúť, aby pozametal!“
Vošla som do kotolne, vybrala vysušenú bielizeň zo sušičky, poskladala, rozložila do poličiek tak, aby mal každý svoje na svojej kôpke.
Vyčistila som sušičku, skontrolovala filter.
Vybrala som z práčky opraté, naložila do sušičky, práčka dostala novú dávku. Zapla som ju, očistila stopy po nakvapkanom pracom géli na zemi. Bude ešte jedna dávka, škoda, že prší, vonku sa to vždy lepšie vysuší.
A teraz konečne do kúpeľne.
Ale najprv poskladať osušky zo včerajšieho nočného sprchovania, skontrolovať kôš so špinavou bielizňou. Hej, zas je tam komplet dávka včerajšieho oblečenia lorda Hamiltona. Tak späť do kotolne, toto sa ešte doperie v tej poslednej várke.
Stále niečo
Medzitým púšťam vodu v sprche, nech sa mi prehreje. Studenú stále nemusím.
Kým na mňa tečie prúdom, premýšľam nad tým, ako určite treba tento rok oškrabať, penetrovať a omaľovať túto miestnosť.
Môj mozog a ruky sú proste všade. Až tak, že sa ma včera môj muž opýtal: „To si kedy stihla umyť riady?“ Oficiálne som totiž piekla chlieb a dozerala, kým mu stmavne kôrka, popri tom som spratávala zeleninu zo záhrady.
Nepoznáš to?
Mama je v pohybe. Netreba ju programovať ani nič hovoriť.
Neviditeľné stopy
Čo je však blbé, je to, že vlastne nič za ňou nevidno. Len to, že všetko je tak, ako má byť. Žiadne výnimočne extrémne premeny.
Ponožky sú v zásuvkách, je nakúpené, v dome je poriadok, na stole kvety. No a?
Mamine stopy sú neviditeľné.
Len niekedy tí naši okolo zabúdajú vidieť aj tieto neviditeľné nevyhnutnosti. Všetko predsa klape, tak čo? Deje sa niečo výnimočné, čo by bolo treba pomenovať?
Lenže mama, to je zem, z ktorej rastú kvety. Voda, kde sa hmýria ryby. Vzduch, v ktorom plávajú lenivé načuchrané oblaky. Viac vidíš kvety, ryby a oblaky ako to, v čom sú. Ale bez „toho“ by tu neboli.
Nenahraditeľná
Buď pokojná. Aj ja som. Som síce neviditeľná, ale to nič. Dôležité je byť si istá, že si aj tak nenahraditeľná. Ako láska, bez ktorej nie je možné žiť. Tiež ju nenahmatáš. Iba vieš, ako je to s ňou a ako je to bez nej.
Občas to však aj my potrebujeme počuť. Preto ma pohladí, keď sa vraciam z víkendoviek a môj drahý čaká vo dverách s vetou: „Teším sa, že si tu. Prežili sme, ale bez teba nám to nejde!“
A ešte viac, keď príde lord Hamilton a povie: „Mami, poď so mnou kúpiť lano.“
Na tom lane nebude nikde napísané: „Kupované s mamou.“
Ale niekde inde, kde to nie je viditeľné, sa to zapíše. A to mi stačí.
