Sedím na lavičke uprostred obce na pravé poludnie a lížem prvú tohtoročnú zmrzlinu.
Neponáhľam sa.
Lížem tak pomaly, ako moje deti, keď boli malé. Dávam si čas, veľa času! Užívam si slnečné lúče. Voniam vzduch. Vnímam závan vánku, ktorý sa mi hrá s vlasmi. Vnímam mimiku slečny za zmrzlinárskym pultom.
Registrujem lietadlo a dlho za ním pozerám. Smejem sa na školákoch, šmotlajúcich sa z obeda.
Čo všetko sa dá vychutnať, keď mama nefrčí!
Až mi je to čudné. Neprirodzené.
Zatiahnuť ručnú
Priznávam, že ma myká. Toľko by som mohla stihnúť za ten čas, čo tu sedím! Pretože tak nás to učili naše mamy. Pretože tak sme nastavené. Byť stále v pohybe. Byť stále k dispozícii niekomu.
Robiť full servis.
Nech sa majú pri nás skvele. Nech im nič nechýba. Nech nič nezabudnú. Nech sú hýčkaní. Nech.
No ale to vieš rovnako ako aj ja.
Koľko dôvodov je na to, aby si frčala ako kedysi Michael Schumacher na okruhu Formuly 1.
A koľko krát si už mlela z posledného ako aj ja. Všetci už sedeli, hoveli, čítali, hrali sa, spali. Len tvoj (a môj) letecký deň sa ešte neskončil. Ešte toto… aha, a toto?.. už pôjdem spať. Juj, nemôže to takto ostať…
Túžba zastaviť sa, vyložiť nohy, oddýchnuť si, mať niekoho, kto ma vymení a pomôže, urobí… Nenechať sa dusiť čudnou klikou, kedy mama všetko musí sama. To bola tá generáciami pred nami do podvedomia vtlačená para pod papiňákovským deklom „materskej povinnosti“. Keď to buchlo, pohroma.
Len preto, lebo ty si slúžila do roztrhania tela.
Roztrhania seba. Nebola si dôležitá a vzácna pre seba.
Tak inak
Tiež som sa to musela učiť. A učil ma to aj môj muž: „Sadni si, teraz. Ideme sa rozprávať.“ Dívať sa na seba láskavými očami.
Aj keď nie je v nedeľu požehlené a všetko opraté a poskladané.
Aj keď nemám umytú dlážku v kuchyni a sú tam fľaky.
Aj keď nie je vypulírovaná kúpelňa.
A iks iných vecí je v stave nedokonalosti.
Prestala som dávať do popredia veci, ktoré neprinášajú život, iba ma zotročujú. Miesto toho som si začala užívať čas so sebou a s tými, ktorí mi za to stoja.
Pretože som vzácna. Pretože sú vzácni oni.
Potrebujú mamu, ktorá vie, kým je, dýcha pokojne a nie je v strese z toho, čo sa má urobiť a urobené nie je. Pre ktorú je viac byť ako mať.
Tak preto. Lížem zmrzlinu a normálne si želám, aby ma všetci moji videli.
