Na konci októbra, najmä dvadsiateho ôsmeho, sa v česko-slovenských dejinách odohralo viacero významných udalostí. Právom spomedzi nich vyčnieva vznik samostatného československého štátu v roku 1918.
Menej sa už pripomínajú akty, akými sú znárodnenie v roku 1945, či prijatie zákona o česko-slovenskej federácii v roku 1968. Aj tie však patria k spoločným česko-slovenským dejinám.
Ako pozoruhodnosť spomeňme, že 28. októbra 1492 počas prvej „výpravy do Indie“ pristál Krištof Kolumbus na pobreží Kuby.
O vlastnom štáte sa neuvažovalo
Dňa 28. júla 1914 vypukla Veľká vojna. Prvou svetovou sa stala až potom, ako ľudstvo zakúsilo útrapy tej druhej. V čase začiatku bojov v roku 1914 siahali ambície českej a slovenskej politickej elity nanajvýš po nejakú formu autonómie alebo federalizáciu rakúsko-uhorskej monarchie.
Priebeh vojny, zámer rakúskej a uhorskej vlády ostať spojencom Nemecka až do trpkého konca, či vstup Spojených štátov do bojov na strane Dohody však spôsobili, že myšlienka vzniku spoločného československého štátu sa stala realitou.
Výrazne jej pomohli zahraničné aktivity známej trojice Tomáš G. Masaryk, Milan Rastislav Štefánik a Edvard Beneš (profesor, vojak a diplomat), ktorí vytvorili Československú národnú radu. Predovšetkým však bojové nasadenie tisícok českých a slovenských legionárov na západnom a východnom fronte po boku spojencov.
Štát, ktorý ešte nejestvoval, už mal vlastné vojsko a jeho vojaci na bojiskách dokazovali, že za vlastný štát sú schopní priniesť veľké obete. Spätne sa vznik Československa vníma ako logický výsledok nového usporiadania strednej Európy na troskách Rakúsko-Uhorska.
Dramatické zmeny
Dramatický bol aj posledný rok vojny – ešte na jeho začiatku 8. januára 1918 americký prezident Woodrow Wilson v 14-bodovom vyhlásení sformuloval názor USA na medzinárodné usporiadanie sveta po prvej svetovej vojne. V bode 10 sa ešte nehovorí o novom československom štáte, ale iba o vytvorení predpokladov pre autonómny vývoj národov Rakúska-Uhorska.
Prvého mája sa však vývoj urýchľuje, keď sa na zhromaždení v Liptovskom Sv. Mikuláši prijme rezolúcia, ktorá podporovala právo na sebaurčenie národov, aj „uhorskej vetvy česko-slovenského národa“.
V tom istom mesiaci na tajnom stretnutí Slovenskej národnej strany vyhlasuje popredný slovenský politik, kňaz Andrej Hlinka, že „sme za orientáciu česko-slovenskú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, musíme sa rozísť“.
Koncom mája predstavitelia Slovenskej ligy v Amerike, Českého národného združenia a predseda Československej národnej rady Tomáš Garrigue Masaryk podpísali Pittsburskú dohodu. Schvaľovala spojenie Slovákov a Čechov v samostatnom štáte, v ktorom malo mať Slovensko vlastnú administratívu a snem.
V lete bola Československá národná rada uznaná za česko-slovenskú vládu a česko-slovenské vojsko za spojenecké vojsko vlády Francúzska, Veľkej Británie a Talianska.
Geopolitické zmeny
Rýchly vývoj nielen na frontoch, ale aj v česko-slovenskej otázke nadobúda na dramatickosti v októbri – rakúsky cisár Karol I. ponúkol americkému prezidentovi Wilsonovi prímerie, súčasťou ktorého by bolo zachovanie rakúsko-uhorskej monarchie s istou mierou autonómie pre Čechov či iné národy.
Českí politici ho odmietajú, takýto návrh prichádza neskoro, ich cieľom je už samostatný československý štát. Tomáš G. Masaryk zverejnil 18. októbra v americkej tlači Vyhlásenie česko-slovenskej nezávislosti známe ako Washingtonská deklarácia, formou aj textom pripomínajúce americkú deklaráciu za nezávislosť.
Masaryk v ňom opisuje aj základné princípy budúcej parlamentnej republiky, práva jej občanov a menšín. Aj pod vplyvom deklarácie a na základe pozitívnych ohlasov americkej verejnosti Wilson odmieta návrh Karola I. s tým, že mier bude možný len za podmienky uznania samostatnosti Čechoslovákov a Juhoslovanov.
Bezvýchodiskovosť situácie si postupne uvedomuje aj uhorská vláda a signalizuje možnú dohodu so Slovákmi, ak zotrvajú v Uhorsku. Podobne ako rakúska, aj uhorská ponuka však prišla neskoro.
Spor Beneša so Štefánikom
Český národný výbor a Československá národná rada sa na spoločnom rokovaní v Ženeve koncom októbra dohodli na ďalšom postupe. Tomáš G. Masaryk bude prvým česko-slovenským prezidentom, vzniká československá vláda na čele s Karlom Kramářom, ministrom zahraničia je Edvard Beneš.
Štefánik sa stáva ministrom vojny, ale na tento post nikdy nenastúpil, lebo tragicky zahynul pri návrate domov 4. mája 1919. Možno tak predišiel sklamaniu z diania v novej republike. Čaká ho osud martýra, občas zaznávaného a počas komunistického režimu viac-menej utajovaného.
Napokon, o kontroverznom vzťahu Edvarda Beneša k Milanovi Rastislavovi Štefánikovi písal aj v nedávno vydanej knihe O tom Benešovi český historik, spisovateľ a publicista Pavel Kosatík.
V rozhovore pre Denník N mu dokonca novinár Dušan Mikušovič položil špekulatívnu otázku: „Aká by bola budúcnosť Milana Rastislava Štefánika v politike, ak by nezahynul pri leteckej tragédii?”
Kosatík odpovedá: „Masaryk by si nenechal od Beneša diktovať. Zo zachovanej korešpondencie sa však zdá, že Benešovu verziu neskôr prijal. Pokiaľ by sa Štefánik nezabil v lietadle ale pokračoval ďalej do Prahy, čakal by ho odchod nielen z vlády, ale aj z politiky.
V rokoch 1918 až 1919 poslal Beneš Masarykovi sériu listov, v ktorých mu Štefánika vykresľoval v temných farbách – zdravotne ani politicky vraj nemá na to, aby pokračoval a v novej republike si nezaslúži ani vyslanecký post niekde vo svete – musí jednoducho z verejného života zmiznúť.”
Kapitulácia monarchie
27. októbra, keď sa v Ženeve ešte rokovalo, cisár Karol I. prijal podmienky bezpodmienečnej kapitulácie. V Prahe sa na ďalší deň po dohode s vojenským vedením mesta ujíma moci Národný výbor, odteraz už československý. Preberá vládu a prijíma aj prvý zákon o vzniku Československej republiky.
Zákon aj vyhlásenie Národného výboru pod názvom „Lide československý“ podpisujú Antonín Švehla, Alois Rašín, Jiří Stříbrný, Vavro Šrobár a František Soukup, odvtedy známi ako „piati muži 28. októbra“.
Na Slovensku sa v duchu hymnickej piesne ešte trochu spí, ale 29. a 30. októbra sa v Turčianskom Svätom Martine stretli politickí lídri, aby oficiálne založili Slovenskú národnú radu a prihlásili sa k sebaurčovaciemu právu národov a požadovali spoločný štát s Čechmi.
Internet nejestvuje, uhorské noviny píšu o nepokojoch v Prahe, ale nie o vzniku nového štátu. Tomuto stavu poznania zodpovedá aj pôvodný text Deklarácie slovenského národa.
Až keď večer z Budapešti pricestuje Milan Hodža, dobre informovaný o najnovšom stave vecí, zvyšok delegátov, čo ešte neodcestoval domov, vylúči z deklarácie bod o požiadavke samostatného zastúpenia Slovenska na povojnovej mierovej konferencii, pretože po vzniku spoločného štátu stratila opodstatnenie.
Rovnako preformulujú text bodu 2 Deklarácie, ktorý už teraz znie: „Pre tento česko-slovenský národ žiadame i my neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti. Na základe tejto zásady prejavujeme svoj súhlas s tým novo utvoreným medzinárodným právnym položením, ktoré dňa 18. októbra 1918 formuloval predseda Wilson a ktoré dňa 27. októbra 1918 uznal rakúsko-uhorský minister zahraničia.“
Aj Slováci chceli spoločný štát s Čechmi
Slovenská národná rada na čele s Matúšom Dulom sa teda prihlásila k novovytvorenému česko-slovenskému štátu. To bolo v tom čase a aj dnes je podstatné, nie žabomyšie spory o 28. alebo 30. október.
Spoločný česko-slovenský štát vznikol 28. októbra 1918 aj so slovenskou účasťou Vavra Šrobára. Slovenská politická elita sa k nemu prihlásila o dva dni neskôr, čo bolo vzhľadom na vtedajšiu situáciu úplne kľúčové a nedá sa spochybniť.
Osud česko-slovenského štátu je odvtedy do veľkej miery v rukách českých a slovenských politikov. Isteže, občas namiesto občanov Československa rozhodovali veľmoci – ako v septembri 1938 v Mníchove, vo februári 1945 na Jalte či v auguste 1968 v Moskve. Od novembra 1989 sú za však svoj osud zodpovední sami občania oboch republík.
Posledný spoločný
Posledný spoločný 28. október sa v Českej a Slovenskej Federatívnej Republike odohrával v čase, keď už o osude spoločného štátu bolo de facto rozhodnuté. Občania oboch republík v júnových voľbách do národných parlamentov a do Federálneho zhromaždenia zvolili dve nekompatibilné reprezentácie.
Mečiarovo HZDS a Klausova ODS boli schopné sa dohodnúť iba na zániku štátu, na rozdelení jeho majetku a na prijatí desiatok zmlúv, ktoré riešili množstvo vzájomných vzťahov občanov, podnikateľov a inštitúcií oboch samostatných republík.
V dňoch 25. a 26. októbra 1992 pokračovalo v horskom stredisku Javorina druhé rokovanie vlád ČR a SR o vzájomných vzťahoch po rozdelení republiky. Obe vlády prijali Memorandum o colnej únii.
O tri dni neskôr, 29. októbra 1992, bolo v Prahe podpísaných 16 dohôd o budúcej spolupráci ČR a SR vrátane dohody o colnej únii.
V novembri 1992 potom poslanci Federálneho zhromaždenia schválili dva ústavné zákony – najprv 13. novembra ústavný zákon o delení majetku ČSFR a potom na druhý pokus 25. novembra aj ústavný zákon o zániku ČSFR.
Momentálne je 28. október v Českej republike Dňom vzniku samostatného československého štátu – ide o štátny sviatok aj deň pracovného pokoja. Na Slovensku je 28. október Dňom vzniku česko-slovenského štátu – ide o štátny sviatok, ale nie deň pracovného pokoja. Čo je azda aj trochu symptomatické.
