Stojím v kotolni a som v rozpakoch. (To sa mi nestáva často.) Je to vždy, keď zistím, že niektoré ponožky stratili svojich ženíchov či nevesty. Jednoducho naraz osameli.
Trčí ich predo mnou už priveľa.
Nedá mi to. Jednu z nich som určite včera držala čistú v ruke! Bude zrejme v taške, do ktorej odkladám osirelé ponožkové kusy. Chodí po ne kamoška, berie ich klientom do psychiatrickej liečebne. Keď je tam zima, je jedno, či máš jednu ponožku fialovú kvetinkovú a druhú čiernu s pásikmi.
Dovliekla som tašku hore a nestačila som zízať: rad po rade sa nachádzali stratené dvojice, o ktorých som už dobrého pol roka netušila, že ešte majú šancu dostať sa v správnom páre na nohy.
Skladala som, prenášala do políc na čistú bielizeň a bolo mi tak zvláštne slávnostne a nádejne. Cítila som sa ako pri odhalení sochy, ktorá dlhé roky čakala na reštaurovanie a konečne sa odhalila v plnej nádhere.
Chcelo to len vytrvalosť a čas. A vieru, že to všetko dobre dopadne.
Neviditeľní
Ako som ich hladila a vyrovnávala, doplo mi: aj materstvo potrebuje žiť zo svätej trpezlivosti. Nosiť v sebe nádej na šialené rozuzlenia, ktoré logicky nemožno predvídať.
Ako s ponožkami, tak aj s deťmi.
Menia sa. Najprv sú v nás, potom chvíľu tesne pri nás. Keď nás začínajú prerastať, odliepajú sa, hluchnú, slepnú. Často chcú byť stratení. Neviditeľní. Nemať znamenie, kde majú zázemie. A zrazu sa nájdu. Zistia, kam patria.
Presne to som zažila pred pár dňami s lordom Hamiltonom.
Drina každodenného tréningu na piane v hale ho posadila pred klavír v kultúrnom dome na ročníkový koncert. Nádherné to bolo! Chcela som, aby sme to oslávili.
Vybrali sme sa podľa želania do „mekáča“.
Stáli sme na prechode, čakali sme ako jediní blbci na zelenú, kým nás ostatní míňali. Pýtam sa: „Nevadí ti, že tu stojíme sami?“
Usmial sa: „Budem tu stáť s tebou. Pôjdem len na zelenú.“
Môj syn. Ten, s ktorým som od malička mala neuveriteľné puto, spevnené tisícimi rozhovormi a tajomstvami. Boli sme zohratý tandem – kým neprišla puberta.
Vtedy zmizol. Odmietal so mnou chodiť na verejnosť. Keď musel, prevracal očami. Jeho slová sa začínali hláškou: „Čo tu chceš? Nepotrebujem ťa.“
Ako v kotolni
Neviem, ako sa cítili nespárované ponožky v kotolni. Ak tak ako ja v tie roky, tak strašne.
Netušila som, či ešte zažijem tú blízkosť spriaznenej duše, ktorú som pri ňom mala. No nosila som v sebe nereálnu šialenú nádej, že raz sa to musí stať.
Nie, nechcem si ho uviazať o nohu. Len vedieť, že to, čo je medzi nami, ostane živé.
Len zažiť, že puzzle lásky zapadne do seba.
Ako tie ponožky v kotolni.
