Niektoré počiny začínajúceho leta sú u nás už tradíciou. Hneď ako sa zreferujú výsledky v škole, musím nutne nastúpiť ako úderka refrešujúca šatník svojich synov. Teda, ide najmä o nich. Vždy v tomto čase totiž dôjde k akútnej situácii v dôsledku nedodržania ohlasovacej povinnosti. Napríklad také skautské kraťasy, ktoré mali vlani na betón rezervu do šírky a výšky, vyzerajú na nich ako omylom požičané z družiny vĺčat. A to nie preto, že by chlapci za rok nabrali vypasené slaninové parametre.
„Toto si chceš vziať na tábor? Veď to nezapneš!“ Najbližšie dni vymetám sekáče a zháňam kraťasy správnej farby a veľkosti. Tí, čo majú skautov, vedia. Hodina pravdy však prichádza vždy hodinu pred odchodom na týždňový pobyt v teréne.
„Mami, môj batoh má už od jarnej výpravy odtrhnutý popruh…“
Dýchanie do bránice
Som vďačná za to, že ma na liečení v Tatranskej Polianke naučili dýchať do bránice. Fakt to často zachraňuje život matky. Nemá zmysel sa pýtať, kde bol od marca ten batoh a prečo závadu ohlásil jeho majiteľ až teraz. A ďakujem nebesiam aj za svoju schopnosť okamžitej improvizácie vďaka prehľadu o domácich skladových zásobách voľných batohov.
O päť minút prichádza tretí adept na precvičenie môjho dýchania: „Neviem, či vieš, ale ja vlastne mám nefunkčné všetky topánky. Zajtra by som rád šiel na turistiku na Manín. Nemáš čas ísť so mnou kúpiť mi naraz troje topánok?“
V aute ho presvedčím na štvrté. Príliš dobre viem, že po lete bude po všetkých štyroch pároch. A pripomeniem mu, ako som ho predtým volala kúpiť topánky už aspoň päťkrát. Ale vtedy „nebolo treba“.
Večerná analýza
Večer analyzujem situáciu so svojím drahým a tesne pred spaním sa dosť nahlas (dúfam, že to počuť až na poschodie do izieb previnilcov) pýtam, v čom sa prejavuje ich dospelosť.
O dva dni dostanem odpoveď.
Lord Hamilton došiel z Katarínky uťahaný ako kôň, bol pripravovať tábor. Bez slova mi však prestrie na raňajky, uprace riad a debatuje so mnou dlhšie ako zvyčajných presne vymedzených 60 sekúnd. A nezdá sa, že by ho to bolelo či otravovalo. Jeho pokoj ma fascinuje, čas s ním si užívam.
Nestačím sa čudovať. Tento náš „výhonok“ pred dvoma týždňami prskal ako veľká vianočná prskavka pri treťom napomenutí za nesprataný riad v rámci zverených povinností. A odmietol s nami jesť. Radšej bol hladný hore vo svojej izbe, ale sám. Vraj sme otravní.
Jeho o kúsok starší brat bez reptania dodrvil konáre, o ktorých som si myslela, že si tam už po polroku trčania naše drozdy spravia cvičisko na nácvik lietania mladých. A keď som šla von, galantne mi ponúkol rameno. Cítila som sa ako kráľovná Alžbeta na vojenskej prehliadke. Len vďaka tomuto nečakanému gestu gentlemana.
Sto bodov, chlapci. Fakt.
Stratená reč
Večer mi pípla do rodinného whatsappu správa od nášho ženáča: „Maminka, choď si ľahnúť, vyzerala si dnes veľmi unavená. Mám o teba strach.“ Čítam dvakrát. Nehovorilo mi toto stvorenie pred približne tromi rokmi, že som mu ukradnutá?
Normálne som stratila reč. Zašla som do záhrady, napchávam sa malinami. Sú sladké. Také akurát zrelé.
A už viem, že vytrvalé teplo a láska, prijatie a hranice pomáhajú dozrievať aj iným plodom.
Tým našim.
Len sa dovtedy nevzdať a nezblázniť.
