Dom, do ktorého niekto stále vchádza a z ktorého stále niekto odchádza. Oknami aj dverami. Live aj online. Nejako tak to u nás doma je. A hoci to znie zvláštne, teší ma to. Totiž to najhoršie, čo môže mama urobiť, je kŕčovito držať svoje deti bez ohľadu na ich schopnosti a rast na špagátiku svojich predstáv.
Asi to bolo aj tým, že som nikdy nebola „vatičková“ a príliš ochranárska mama. Počnúc vlažnou vodou v kúpeli v štádiu batoľaťa, v ktorej by si moja kamoška vraj ani ruky neumyla, až po výcvik v samostatnosti pri odchode na gymnázium do obrovskej Bratislavy.
Stratená gymnazistka
Hej, prinieslo to trojhodinové pátranie po čerstvej gymnazistke, ktorá medzitým výdatne zásobovala vodné toky slzami na nesprávnej zastávke autobusu. Ale školenie to bolo neprenosné. Už sa nikdy viac nestratila.
Rovnako to platilo pri zabudnutej telesnej či desiatej. Škola síce bola tri minúty od nás, ale buď si vinník chytal na tráve zásielku hodenú zo siedmeho poschodia, alebo bol bez nej.
Nakoniec, pri našom počte potomstva by som musela mať vybavenú minimálne kvatrolokáciu, aby som všetkých všade a vždy ochránila, odviezla, doviezla, zachránila, všetko im vybavila.
Keďže mi ju nepridelili, zrejme pre nedostačujúcu svätosť, museli sme prejsť k nácviku samostatnosti. A tak sme stále frčali v režime neprestajných príchodov a odchodov. Ba aj v noci, keď sa potomkovia vracali z prvých nočných. Kým som si na to zvykla, nevedela som zaspať, kým sa nevrátili domov.
Umenie pustiť
Bolo to však celé hlavne o mne a o mojom umení pustiť. Nevlastniť svoje deti ako výstavný doživotný exponát svojho súkromného múzea. Nebáť sa, keď odchádzali čoraz ďalej. Počnúc prvým samostatným nákupom v miestnej Jednote, aj keď na spiatočnej ceste za sebou ťahal igelitku a za ňou bielu stopu z roztrhaných vreciek z mlieka. A neskôr ich pustiť aj ďalej: na výtvarnú, na skauting, prvú víkendovku,…
Dať svojim deťom slobodu skúšať – primerane ich silám, zrelosti a schopnostiam – je pre ne oslobodzujúce. Až natoľko, že nás raz zaskočila otázka našej staršej: „Mali by ste niečo proti tomu, keby som šla sama na púť do Santiaga de Compostela?“ Nikdy nechcela ísť do zahraničia ani študovať, sama už vôbec nie.
„A kedy chceš ísť?“
„Tento týždeň.“
Bolo veľa „ale“ a „prečo“ a „lebo“, pre ktoré sme jej to mohli minimálne otráviť. A nielen jej. Zrejme každá normálna mama (a otec) má v sebe tichú signalizáciu, kedy dať dieťaťu šancu odísť. Na chvíľu, na dlhšie a potom aj do jeho zázemia. Dôvera, ktorú do detí vkladáme spolu s požehnaním a povzbudením, ich však vracia späť do nášho holubníka.
Okienka v kalendári
Potom sa stane to, že mám primálo okienok v plánovacom kalendári. V piatok Samuel pohovor. V sobotu večer doviezť Šimona z Katarínky plus odviezť na nočný vlak do Poľska. V nedeľu ráno návrat Mikiho. V nedeľu Jakub spí doma.
Nejako tak. Plus balenie či vybaľovanie, pranie, otázniky, dolaďovanie, dospávanie aj zážitky či ticho z únavy po ceste. Čistý blázninec, povedal by niekto.
Čistá radosť, hovorím si ja. Niet väčšieho daru, ako vidieť, že dokážu vstúpiť do života a jeho výziev. A niet väčšej radosti, ako vidieť, že sa vracajú ukázať sa nám, ako to zvládli.
Užívam si tento náš holubník!
