Otázka Grónska sa v polovici januára 2026 premenila z diplomatickej bizarnosti na jeden z najvážnejších transatlantických sporov posledných rokov. Spojené štáty, Dánsko a aj samo Grónsko hovoria o tom istom území, no používajú zásadne odlišný jazyk.
Kým Washington zdôrazňuje národnú bezpečnosť a strategickú nevyhnutnosť, Kodaň trvá na suverenite a Grónsko so svojím hlavným mestom Nuuk na práve na sebaurčenie. Výsledkom je napätie, ktoré testuje nielen jednotu NATO, ale aj limity americkej moci voči vlastným spojencom.
Dánsky minister zahraničných vecí Lars Løkke Rasmussen po dlho očakávaných stredajších rokovaniach vo Washingtone otvorene priznal, že zásadná zhoda so Spojenými štátmi neexistuje.
Spolu s grónskou ministerkou zahraničných vecí Vivian Motzfeldt po rokovaniach zdôraznil ochotu posilňovať spoluprácu s USA, no zároveň jasne odmietol akékoľvek úvahy o zmene suverenity Grónska.
O priebehu rokovaní informovala aj agentúra ČTK, ktorá upozornila, že jediným konkrétnym výsledkom je vznik spoločnej pracovnej skupiny bez jasného mandátu.
Rasmussen po stretnutí uviedol, že „prezident si želá dobyť Grónsko“ a dodal, že takýto prístup nie je v záujme Dánskeho kráľovstva. Zároveň však zvolil zmierlivejší tón, keď hovoril o potrebe upokojiť obavy prezidenta USA bez prekročenia neprekročiteľných červených línií.
Práve tieto červené línie – územná celistvosť a právo Grónčanov rozhodovať o vlastnej budúcnosti – sa stali hlavným bodom sporu.
USA neustupujú
Americký prezident Donald Trump v stredu večer v Bielom dome podráždene reagoval na otázky novinárov: „Kto hovorí, že by sme Grónsko získali silou? Vy to hovoríte. Vy mi to vkladáte do úst. Vy neviete, čo urobím – a vaša televízia to nevie tiež.“
Zároveň zopakoval, že Spojené štáty sa nemôžu spoliehať na schopnosť Dánska zabezpečiť obranu ostrova: „Nemôžem sa spoliehať na to, že Dánsko sa dokáže ubrániť samo. Pridali jednu hliadku, potom ďalšiu. Jeden psí záprah, potom ďalší. To však problém nerieši.“
Trumpova rétorika sa tým dostáva za hranicu štandardných spojeneckých vzťahov. Na jednej strane tvrdí, že USA sú jedinou krajinou schopnou Grónsko efektívne brániť, na druhej implicitne spochybňuje samotný princíp kolektívnej obrany NATO.
Jeho ironické poznámky už nepôsobili len ako provokácia, ale ako jasný signál, že Washington hodnotí bezpečnostnú architektúru Arktídy výlučne cez vlastné strategické záujmy.
Európa posilňuje prítomnosť
Dánsko spolu so spojencami z NATO oznámilo posilnenie vojenskej prítomnosti v okolí Grónska. Švédsko, Nórsko, Nemecko aj Francúzsko vysielajú dôstojníkov, plánovacie tímy a prieskumné jednotky.
Cvičenia v arktických podmienkach majú zvýšiť akcieschopnosť Aliancie a vyslať jasný politický signál, že bezpečnosť regiónu nie je predmetom jednostranných rozhodnutí.
Grónsko sa tak ocitá v centre nového geopolitického zápasu. Ostrov má kľúčovú polohu medzi Severnou Amerikou a Európou, disponuje bohatými nerastnými zdrojmi a jeho význam rastie s topením arktického ľadu.
Obavám USA o bezpečnosť regiónu možno rozumieť, vzhľadom na polohu Grónska na severnej osi medzi Spojenými štátmi a Ruskou federáciou. Neprijateľný je však spôsob, akým k tomu Washington pristupuje. Ide totiž o územie s vlastnou politickou identitou a jasne deklarovaným nezáujmom o pripojenie k USA.
Spor o Grónsko preto nie je len otázkou obrany či surovín. Je testom, či Západ dokáže zosúladiť bezpečnostné záujmy veľmocí s rešpektom k suverenite menších aktérov. To by malo osobitne zaujímať aj štáty veľkosti Česka a Slovenska.
Zároveň ide o skúšku, či NATO zostane alianciou rovnocenných partnerov, alebo sa v ére novej veľmocenskej rivality zmení na nástroj jednostranného tlaku.
