V priebehu septembra sa zo sporadických incidentov stala nepríjemná séria útokov. Desiatky ruských dronov nad Poľskom, prienik do rumunského vzdušného priestoru či stíhačky nad Estónskom. Neidentifikované drony narušili prevádzku aj nad Dánskom a Nemeckom. To už nie je súbor náhod. Je to koordinované testovanie odolnosti NATO a schopnosti Európy chrániť si svoj priestor a zaistiť mu bezpečnosť.
V prvej polovici septembra poľské radary zachytili viac ako dve desiatky ruských dronov. Časť z nich zostrelili v spolupráci so spojencami. Následne pribúdali ďalšie menšie epizódy takmer každý deň. Varšava zároveň upozornila na podozrivé manévre sedemdesiatmetrového ruského plavidla nad podmorským plynovodom pri pobreží neďaleko Štetína. Loď sa nad citlivou infraštruktúrou zastavila približne na dvadsať minút a odplávala až po rádiovej výzve pohraničnej stráže. To už nie je iba „prelet“. Je to ukazovák namierený na energetickú bezpečnosť a schopnosť Poľska reagovať.
Krátko nato Estónsko ohlásilo narušenie svojej územnej suverenity tromi ruskými stíhačkami, ktoré zotrvali na jeho nebi celých dvanásť minút. Moskva incident poprela. V Pobaltí, ktoré bolo polstoročie v područí rusko-sovietskej totality, to čítajú jasne. Ide o priamy test jednoty Aliancie a ochoty konať v situácii tesne pod prahom otvorenej vojny.
Ukrajinský paradox
Aj sever Európy zažil roje neznámych dronov nad civilnými a vojenskými objektmi. Dánsko pozastavilo lety civilných dronov a zvýšilo ochranu energetickej infraštruktúry na druhý najvyšší stupeň. Viaceré letiská museli prerušiť prevádzku. Švédsko a Francúzsko okamžite poskytli protidronové systémy a špecialistov. A ukázal sa aj paradox: Ukrajina má síce de iure dvere do NATO zatvorené, no napriek tomu zdieľa s partnermi know-how, ako uviesť do praxe spoločnú protidronovú „stenu“ na východnom krídle.
Čo tým Kremeľ sleduje? V prvom rade testuje súdržnosť. Čaká, kto sa zľakne, kto zachová pokoj a kto bude schopný konať rázne aj bez formálne vyhlásenej eskalácie. Zároveň zbiera spravodajské dáta. Zisťuje, kde má Európa elektronické protivzdušné opatrenia, ako rýchlo vie zamerať a zneškodniť lacné útočné platformy a aké pravidlá platia nad husto obývanými územiami.
Tretím cieľom je normalizácia incidentov. Ak sa z narušení stane rutina, klesá citlivosť verejnosti a stúpa priestor pre politické prúdy, ktoré hlásajú „zmierenie“ s Ruskom.
Aj na mori
Letecké provokácie sa prelínajú s nátlakom na mori. Tam operuje takzvaná tieňová morská flotila, ktorá obchádza sankcie a prináša Moskve peniaze na pokračovanie agresie. Ide o staré ropné tankery, vyradené z flotíl západných štátov. Rusi ich nakúpili a zaregistrovali v daňových rajoch. Prepravujú nimi ropu a predávajú ju aj Západu, čím obchádzajú sankcie voči Ruskej federácii. Tankery majú nejasného vlastníka a kamuflujú pôvod ropy, aby nebolo zrejmé, že pochádza z Ruska.
Z Paríža postupne prichádzajú tvrdšie výzvy na systematické rozbitie tohto mimosankčného obchodu. Francúzske sily napríklad zadržali jeden z takýchto tankerov pri Bretónsku.
Tieto prípady znázorňujú opakujúcu sa ruskú stratégiu: Nemusia nič vyhodiť do vzduchu, stačí, aby demonštrovali, že vedia o slabých miestach Únie a NATO.
Moskva pritom všetko popiera a predstiera nezáujem o konflikt. Rovnaké frázy však používala aj pred februárom 2022, keď celý svet vodila za nos rečami o „vojenskom cvičení“. Dnes opäť rozkladá tlak na viacero frontov. Trochu dronov nad Dánskom, pár stíhačiek nad Estónskom, manévrovanie pri potrubiach. Takto najprv vytvorí tlak mimo rokovacieho stola, potom pripraví dlhý zoznam požiadaviek na elimináciu konfliktu (ktorý by napríklad vznikol tým, že by Poliaci zostrelili ruské lietadlá), ktorý sama vyvolala, ale z ktorého obviní druhú stranu. Popritom od niektorých požiadaviek ustúpi a bude sa tváriť, že je ústretová.
Poľsko nečaká
Politická odpoveď na takéto provokácie sa v Európe postupne kalibruje. Dánska premiérka Mette Frederiksenová otvorene hovorí o ruskom teste a podporuje využitie zmrazených ruských aktív na obranu Ukrajiny. Z Berlína zaznelo konštatovanie, že „nie sme vo vojne, ale nie sme už ani v mieri“. Ministri zahraničia Nemecka, Poľska a Francúzska deklarovali, že budú chrániť každý centimeter spojeneckého územia a neumožnia, aby Moskva vmanévrovala Európu do nekonečnej vojny nervov.
Varšava medzitým posilňuje protivzdušnú obranu. Pre stíhačky F-35 kupuje najnovšiu verziu rakiet AIM-120D3 AMRAAM. To signalizuje, že sa usiluje o technologickú prevahu pred protivníkom.
Reagovať nestačí
Európska odpoveď by nemala byť len reaktívna. Nestačí zvyšovať hliadky a robiť cvičenia. Potrebujeme stálu sieť protidronovej ochrany pozdĺž hraníc Aliancie a nad dopravnými a energetickými uzlami. Treba nastaviť jasné pravidlá použitia sily vo vzdušnom priestore. Je nutné prepojiť radary, elektrooptiku, rušičky a jednotné velenie tak, aby potenciálny incident vyhodnotili a vyriešili spojenci v reálnom čase. Je to drahé, no určite lacnejšie než následky prípadnej vojenskej eskalácie.
Rovnako dôležité je chrániť politický priestor. Cieľom ruských mikroútokov je otráviť verejnú debatu. Ak občania uveria, že NATO pôsobí bezmocne, tlak na „únavu z Ukrajiny“ porastie a Kremeľ dostane to, čo chce: pasivitu, rezignáciu, ľahostajnosť k spoločným hodnotám. Únia potrebuje hovoriť slovníkom zrozumiteľných faktov, ukazovať reálnu silu a držať jednotnú líniu. Prázdne vyhlásenia voči Rusku nestačia.
Historicky platí, že článok 5 zmluvy o NATO mal odstrašovací efekt vtedy, keď mu každý veril. Jeho sila však nie je v texte, ale v pripravenosti, vo viditeľných kapacitách a politickej vôli. Súčasné incidenty pripomínajú, že odstrašovanie je každodenná práca, nie jednorazový akt. Ak ruské provokácie začneme brať vážne, hybridné aktivity stratia účinok. Ak nie, môže sa stať, že už nebudeme riešiť iba problém prázdnych dronov nad letiskami, ale niečo oveľa závažnejšie.
