Ôsmy rok vediete školu, ktorú navštevuje len minimum detí z majority. Ste teda „rómskou“ školou?
Dalo by sa povedať, že áno. V niektorých ročníkoch ani nie sú deti z majority. V tomto školskom roku máme ako spojená škola 525 žiakov vrátane škôlkarov. Sme spádová škola, chodia k nám deti z deviatich okolitých obcí.
Okres Revúca, kam Jelšava patrí, je špecifický. Má 13 základných škôl, 10 z nich je už takmer úplne rómskych. Len v troch prevažujú deti z majority. V regióne celkovo stúpa počet rómskych detí.
Ľudia si často predstavujú, že v takej škole musí vládnuť chaos, deti majú zlé výsledky, je tam záškoláctvo…
Predstavy sú rôzne. Tak ako v majorite, aj tu situácia dieťaťa závisí od ekonomickej situácie jeho rodiny. U nás je veľa detí z bežných rómskych rodín, ktoré fungujú normálne, rodičia pracujú a deti chodia do školy.
Vyše tretina našich detí je však zo sociálne znevýhodneného prostredia, máme 16 rodín, kde je generačná chudoba. Vynechávanie zo školy riešime hlavne s tými najchudobnejšími, ktorí žijú len zo sociálnych dávok.
Snažíme sa s rodinami pracovať, mať s nimi vzťah, pomáhame im a motivujeme ich, aby deti posielali do školy. Pred dvoma rokmi
bol počet vymeškaných hodín na žiaka v priemere 132, v súčasnosti sme to znížili na 85 hodín.
Ako sa Vám to podarilo?
Celé vymeškávanie spustil covid. S dochádzkou bol problém aj v predchádzajúcich rokoch, ale týkal sa menšieho počtu detí. Vždy sme ich s pomocou sociálnych pracovníkov vedeli dostať do školy. Najväčšie problémy mali len dysfunkčné rodiny.
Potom prišiel covid, všetci sme boli takmer dva roky izolovaní a naše deti nemali absolútne žiadny prístup k vzdelávaniu. Chodievali sme za nimi priamo do osád, rozprávali sa s nimi, dávali im tlačené výučbové materiály.
Napriek tomu to však bolo obdobie, keď zrazu zistili, že nemusia chodiť do školy a aj tak prejdú do ďalšieho ročníka, hoci ich vedomosti tomu nenasvedčovali. Keď sa v roku 2022 covidové opatrenia uvoľnili, už sme ich jednoducho do školy nevedeli dostať.
Čo sa potom zmenilo?
Veľa detí začalo prepadávať, keďže rok a pol neboli v škole. S kolegami sme si povedali, že by sme ich aj nechali postúpiť do vyššieho ročníka, ale musia chodiť do školy. Tak sme sa pozreli na dáta a začali porovnávať dochádzku v jednotlivých rokoch.
A tam sme naozaj zistili, že niektoré deti nechodia do školy 3 mesiace z celého školského roka, mali vymeškaných 300 hodín. V tom čase mohol rodič ospravedlniť žiaka zo školy a rodičia to veľmi využívali, aj keď na to nebol dôvod.
Začali sme zisťovať, prečo deti nechodia do školy. Museli sme ísť do rodín. Žiadny z rodičov neprišiel k nám, hoci sme ich predvolávali. Dôvody boli rôzne – že deti nemajú topánky, oblečenie, sú choré, majú nádchu, teplotu a podobne. Často to boli výhovorky.
Zistili sme, že najväčší problém s dochádzkou je v čase, keď rodičia dostávajú sociálne dávky. Vtedy zoberú deti na nákupy, niečo si vybaviť. Tam dostanú od rodičov bežne jeden, dva dni voľno. Je to o nastavení rodín, detí, ktoré žijú v generačnej chudobe.
Oni totiž nikdy nerozmýšľajú, čo bude. Majú veľmi nízku finančnú gramotnosť, nedokážu plánovať. Vedia, kedy dostanú dávku. A tým, že si nevedia tých málo peňazí, ktoré za mesiac dostanú odložiť, chcú dopriať deťom vtedy, keď peniaze sú.
Preto vidíte pri nákupoch plné košíky s vysokokalorickým jedlom, sladené nápoje, sladkosti. Tak sú tie rodiny nastavené, aby nejako zvládli život. Najesť sa, napiť a mať aspoň dva-tri dni v mesiaci radosť zo života.
Pomohli návštevy v rodinách? Čo to prinieslo?
Do terénu chodíme aj teraz raz – dvakrát mesačne. Hlavne ak dieťa nebolo dlhšie v škole. Budujeme s rodinami vzťah, o tom to je. Pozývame rodičov na vystúpenia detí. Je to pre nich veľmi povzbudzujúce vidieť, ako ich dieťa recituje alebo spieva.
Sú hrdí, dojatí a vidia, že ich deti v škole napredujú. Tiež sme pre nich pripravili otvorené hodiny. Zrazu videli svoje dieťa v triede ako pracuje, učí sa, bližšie spoznali učiteľa.
Vytvorili sme tiež takzvaný dochádzkový semafor, ktorému rozumejú aj jednoduchí ľudia. Im by sme zbytočne hovorili o číslach, nevedia si to predstaviť.
Keď dieťa chodí riadne do školy, semafor ukazuje zelenú a podľa vymeškaných hodín potom oranžovú až červenú farbu. Oranžová znamená výstrahu, červená už je problém. To znamená, že kontaktujeme „sociálku“. Každý mesiac preberieme s rodičom dochádzku osobne.
Hovoríte o chudobných rodinách, ktoré nemajú peniaze a zrejme mnohé deti chodia do školy hladné…
Áno, je to tak. V škole sa však môžu najesť, dostávajú zadarmo desiatu a obed. Bez jedla sa nevedia učiť. Rodinám sme sprostredkovali potravinovú pomoc, miesto, kde môžu dostať potraviny. Využívajú to.
Pripravili sme pre ne aj zbierku šatstva. Oblečenie rozdávame individuálne, podľa toho, čo kto potrebuje. Chceme, aby si deti zachovali pocit dôstojnosti a nezažívali hanbu pred spolužiakmi.
Vzdialenosť bydliska od školy má tiež vplyv na dochádzku. Akú s tým máte skúsenosť?
Samozrejme, dochádzka do školy stojí čas a peniaze. Jeden náš žiak vstáva so svojimi súrodencami pred pol šiestou, aby sa dostal na autobus do školy, a k tomu dvakrát prestupuje.
Čo sa týka peňazí, chudobné rodiny cestu do školy nevedia zaplatiť z vlastného vrecka. Dohodli sme sa s Banskobystrickým samosprávnym krajom a miestnym dopravcom na efektívnom riešení.
Deťom sme vybavili dopravné karty a tie im pravidelne dobíjame. Dotáciu na cestovné pre žiakov dostávame ako škola a nevyplácame ju rodičom.
Naše deti bez ohľadu na vek môžu zostať po vyučovaní v školskom klube dovtedy, kým im nejde autobus. Odprevadíme ich na zastávku a dávame pozor, aby karty správne použili. Funguje to.
Spomínali ste, že rodičia zdôvodňovali absenciu detí aj zdravotnými problémami. Sú naozaj tieto deti viac choré?
Túto otázku sme si kládli aj my. Spolupracujeme s pediatričkou a zistili sme, že chorobnosť medzi deťmi je skutočne vysoká. Ovplyvňujú to mnohé faktory, hlavne prostredie, kde žijú.
Mnohé rodiny bývajú v preplnených a vlhkých obydliach, ktoré nie sú dostatočne vykurované, nemajú teplú vodu. Z toho vyplýva nedostatočná hygiena – denne riešime v škole výskyt vší, bĺch alebo svrabu.
A samozrejme, je tu aj nedostatočná výživa. To má vplyv na imunitu detí. Preto sa snažíme s rodičmi o tom hovoriť. Ako som spomínala, sprostredkúvame im jedlo, oblečenie, snažíme sa, aby boli v škole.
Čo si myslíte o zámere štátu odobrať rodičom detské prídavky, ak deti nebudú chodiť do školy? Pomôže to zlepšiť situáciu so vzdelávaním týchto detí?
Je to jeden z nástrojov. Či je efektívny, ukáže čas. Podľa mňa je to nástroj založený na strachu. Na niekoho to zafunguje, rodiny sa zľaknú, začnú posielať deti do školy.
Ja osobne v tom však vidím veľké úskalie. Tá rodina musí z niečoho fungovať. Obávam sa, že v týchto komunitách začne narastať úžera.
Jednoducho im tie peniaze budú chýbať. Keď chcú prežiť, musia nejako získať peniaze, jedlo. Problém je komplexný a myslím, že neexistuje univerzálne riešenie.
