Irán sa po približne desiatich dňoch takmer úplnej informačnej tmy v nedeľu len čiastočne „vrátil“ na internet – selektívny a filtrovaný. Práve počas tejto krátkej medzery začali presakovať svedectvá v podobe videí a fotografií o rozsahu násilia, ktoré režim v uliciach predovšetkým od 8. januára rozpútal.
Podľa agentúry ČTK pri protestoch, ktoré sa začali na teheránskom bazári v nedeľu 28. decembra 2025 zahynulo najmenej 5 000 ľudí vrátane 500 členov bezpečnostných zložiek.
Niektoré ľudskoprávne organizácie sú opatrnejšie a uvádzajú minimálne 3 400 obetí. Americká Human Rights Activists News Agency v nedeľu oznámila, že spoľahlivo overila 3 919 úmrtí. Jedným dychom dodáva, že skutočné číslo môže byť podstatne vyššie.
Najhrozivejšie dáta však priniesol britský Sunday Times: najmenej 16 500 mŕtvych a približne 330 000 zranených. „Polícia podľa svedectiev najčastejšie strieľa do oblasti hlavy, krku alebo hrudníka.“ Iránsko-nemecký lekár Amír Parásta to opísal slovami: „Toto je genocída pod rúškom digitálnej temnoty.“
Svedkovia hovoria aj o neľudských metódach zastrašovania. Telá obetí vydávajú úrady príbuzným len za vysoký poplatok a znemožňujú im dôstojnú rozlúčku so zosnulými. Režim ich pritom nálepkuje ako „žoldnierov Mosadu“ či „agentov sionizmu“.
Pre režim, ktorý sám seba pasuje do roly obete „vnútorných a medzinárodných nepriateľov“, je aj okoloidúci na demonštrácii „teroristom“. Reuters cez nemenovaného predstaviteľa režimu uvádza, že najťažšie strety boli v kurdských oblastiach severozápadu, pričom protestujúcich označuje za „ozbrojených výtržníkov“.
Režim odmieta 92 % Iránčanov
Krvavé represie nie sú odchýlkou. Sú typickou DNA konzervatívnej teokracie v Teheráne. Režim sa už 47 rokov udržiava pri moci kombináciou ideologickej neomylnosti a dobre platených prorežimných jednotiek schopných všetkého.
Počas iránsko-irackej vojny (1980 – 1988) posielali deti na mínové polia ako živé štíty. Tie tak vlastnými telami „čistili“ zamínované polia pre tanky, ktoré sa nesmeli poškodiť. Tento desivý symbol Islamskej republiky opisuje britský filozof Sam Harris v podcaste „5 mýtov o Izraeli a vojne v Gaze“ ako dôkaz, že režim od začiatku staval ideológiu nad ľudský život.
Uniknutý interný prieskum objednaný prezidentskou kanceláriou Iránu, na ktorý sa odvolal Jerusalem Post, ukazuje hlboký rozkol medzi mocou a spoločnosťou. Podľa neho režim odmieta až 92 % Iráncov.
Nezávislé prieskumy z posledných rokov pritom opakovane naznačujú, že Islamskú republiku si nepraje približne 80 – 81 % respondentov. Irán je príkladom štátu, kde sa režim pri udržiavaní moci opiera najmä o represívny a ideologicky lojálny bezpečnostný aparát.
Najvyšší vodca Alí Chameneí obvinil z priameho podielu na protestoch prezidenta Donalda Trumpa a nazval ho „zločincom“. Prezident Masúd Pezeškiján podľa Reuters odkázal Washingtonu, že akýkoľvek útok na Chameneího bude Irán považovať za vyhlásenie totálnej vojny.
Prokurátor Alí Salehí zároveň poprel Trumpovo tvrdenie, že režim zastavil popravy približne 800 demonštrantov, čo mal byť dôvod, prečo USA na poslednú chvíľu zásah v Iráne minulý týždeň zastavili. Salehí dodal, že americký prezident je „fatálne mimo reality“.
O zodpovednosti USA
A tu je dobré položiť si otázku o zodpovednosti USA. Do stredy 14. januára zaznievali z Washingtonu opakovane silné odkazy 90-miliónovému Iránu, že „pomoc je na ceste“. Opakoval ich aj vplyvný republikánsky senátor Lindsey Graham.
Zrušenie všetkými očakávaného útoku na poslednú chvíľu vytvorilo vákuum. V ňom režim brutálnou silou zatlačil sklamaných demonštrantov späť do anonymity ich domovov. V týchto dňoch pokračujúca masívna vojenská prítomnosť USA v okolí Iránu môže znamenať buď prípravu na skutočný úder alebo len tlak na ajatolláhov. Náhle stiahnutie sľubov však režim číta ako víťazstvo a ľudia ako zradu.
Analytici sa rozchádzajú v tom, čo by prípadný pád režimu priniesol. Oded Ailam, bývalý vysoký predstaviteľ izraelskej spravodajskej služby Mossad upozorňuje, že bez rozkladu represívnych síl by zásah nemusel viesť k zmene moci.
Brigádny generál vo výslužbe a bývalý poradca izraelského premiéra Jacob Nagel naopak verí, že nečinnosť USA by definitívne zlomila odpor v uliciach, ktorý bol aj v posledných dňoch výnimočne silný.
A ešte tu je otázka. V prípade Gazy zaplavovali námestia svetových metropol desaťtisíce rozvášnených demonštrantov, ktorí aj bez rozhodnutia Medzinárodného súdneho dvora obviňovali Izrael z „genocídy“.
Je preto oprávnené pýtať sa, kde sú dnes títo hlasní aktivisti, keď iránsky režim masakruje vlastných občanov v rozsahu, ktorý potvrdzujú aj samotné zahraničné zdroje. Kedy zaplavia ulice európskych miest a kampusy amerických univerzít?
Pád režimu by pomohol aj Ukrajine
Úspešné zvrhnutie režimu by mohlo znamenať riziko, že moc prevezmú Iránske revolučné gardy, ale aj šancu na slobodnejší Irán. Zároveň by oslabilo Putinovo Rusko a sieť iránskych proxy – Hizballáhu, jemenských húsíov aj Hamasu. To by výrazne znížilo bezpečnostnú hrozbu pre Izrael.
Podporu zmene režimu otvorene vyjadril aj ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj, ktorý pre Iran International povedal: „Pád režimu v Teheráne by bol víťazstvom iránskeho národa a úderom pre Rusko.“ Dodal, že „svet nesmie nečinne sledovať, ako iránsky režim vraždí vlastných ľudí a zároveň vyzbrojuje agresiu proti Ukrajine.“
Irán pritom nie je jednoliaty ani demograficky, ani politicky. Peržania s potenciálne najsilnejšou štátotvornou silou tvoria približne 48,2 % populácie. Silnými sú menšiny Azerov (17,1 %) a Kurdov (10 %). O niečo menšími sú Lurovia (6,7 %), Mazani (5,2 %), Gilaki (2,8 %) či Arabi (2,7 %) a ďalšie menšiny. Takáto mozaika by v normálnom štáte znamenala pluralitu, v teokratickej diktatúre však predstavuje trvalé riziko šírenia odporu.
K tejto náročnej a komplexnej téme pripravujeme v redakcii Téma 21 videodiskusiu s viacerými odborníkmi zo Slovenska aj Českej republiky. Uverejníme ju v druhej polovici týždňa.










