Prvá zahraničná cesta pápeža Leva XIV. smerovala na Blízky východ a stala sa výraznou zahraničnopolitickou udalosťou. Spojila signály zjednocovania kresťanov, gestá voči islamskému svetu a jasné, hoci v Izraeli kontroverzne vnímané vyjadrenie k izraelsko-palestínskemu konfliktu. V tejto triáde tém sa ukazuje, ako pápež chápe svoje poslanie v súčasnom geopolitickom kontexte.
Najsilnejšia línia pápežovej cesty sa týkala jednoty kresťanov. Ako uvádzajú portály Vatican News a Catholic Culture, na ekumenickom stretnutí v sýrsko-pravoslávnom chráme Mor Efrem v Istanbule pápež pozval predstaviteľov východných, orientálnych i protestantských cirkví na spoločnú duchovnú cestu k Jubileu vykúpenia v roku 2033. A to nie do Ríma, ale do Jeruzalema – k večeradlu, k miestu kríža a k prázdnemu hrobu.
Rok 2033 sa môže zdať vzdialený, no práve časový odstup dodáva výzve váhu. Pápež tým naznačuje, že ak má mať ekumenizmus reálny obsah, musí sa vracať k historickým koreňom kresťanstva, nie iba k diplomatickým gestám medzi patriarchátmi a Vatikánom.
V kontexte 1700. výročia Nicejského koncilu, ktorý si pápež počas cesty po Turecku pripomenul, je to výrazný odkaz – spoločný Jeruzalem 2033 ako skúška úprimnosti slov o jednote.
Rešpekt bez spoločnej modlitby
Silnú symboliku mala návšteva tureckého Istanbulu. Podľa servera Politico pápež vstúpil do Modrej mešity bosý v geste úcty k moslimskej tradícii. Na rozdiel od Benedikta XVI. a Františka sa tam však nemodlil.
Imám Asgin Tunca potvrdil, že pápeža k modlitbe pozval, no Lev XIV. pozvanie zdvorilo odmietol a zostal pri tichom rozjímaní. Portál National Catholic Reporter pripomína, že Vatikán následne upravil oficiálny záznam, ktorý pôvodne avizoval „krátku modlitbu“. Gesto tak naznačilo jasnú hranicu – rešpekt k inému náboženstvu nemusí znamenať spoločnú modlitbu.
Najpolitickejšie vyzneli pápežove slová o dvojštátnom riešení izraelsko-palestínskej situácie. Na palube lietadla cestou do Bejrútu označil Lev XIV. podľa agentúry Reuters dlhodobo presadzované riešenie „dvoch štátov“ za jediné spravodlivé.
Zároveň priznal, že Izrael takémuto modelu naklonený nie je. Vatikán ho však považuje za stabilnú a jedinú cestu k dlhodobému mieru – aj s ohľadom na prítomnosť kresťanov katolíckeho vyznania na územiach kontrolovaných Palestínskou samosprávou.
Tu však narážame na realitu po 7. októbri 2023. Po masakre na juhu Izraela odmieta vznik palestínskeho štátu nielen vláda Benjamina Netanjahua, ale prakticky celé izraelské politické spektrum.
Ako pripomína izraelský opozičný líder Jair Lapid vo svojom texte na sieti X, problémom nie je samotná idea palestínskeho štátu, ale absencia odpovedí na základné otázky – kde budú hranice, kto bude vládnuť, aký režim vznikne a kto zabráni Hamasu a iným radikálnym skupinám prevziať moc.
Lapid upozorňuje, že uznanie Palestíny „bez požiadaviek voči Palestínčanom“ vytvára dojem, že za korupciu, násilie a oslavu teroru nenesie nikto zodpovednosť. Izraelský odpor k dvojštátnemu riešeniu nie je postojom jednej vlády, ale spoločným pohľadom naprieč politickým spektrom židovského štátu.
Napätie v regióne nepoľavuje
V čase, keď pápež Lev XIV. putoval po Libanone s posolstvom pokoja, kulisy regiónu ukazovali opačné znamienko – napätie nad severnou hranicou Izraela opäť narastá. Podľa denníka Israel Hayom a saudskej stanice Al-Hadath zhruba v čase pontifikovej prítomnosti v regióne Tom Barrack, osobitný vyslanec prezidenta Trumpa pre Sýriu, mimoriadne rokoval s irackým premiérom Muhammadom Šijá as-Súdáním.
Varoval ho, aby sa proiránske milície pôsobiace v Iraku nezapojili do podpory Hizballáhu na juhu Libanonu pri pravdepodobnej operácii Izraela. Pripomenul rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN č. 1701 od roku 2006 požaduje demilitarizované pásmo od Modrej línie (hranice s Izraelom) po rieku Lítání. To isté požaduje aj prímerie z novembra 2024.
Realita je zatiaľ opačná – juh Libanonu je priestorom odpalísk a skladov zbraní šiítskeho hnutia Hizballáh, ktoré odmieta odzbrojenie, a libanonská armáda nemá kapacity to presadiť. V takomto prostredí pôsobia formulácie o „jedinom spravodlivom riešení“ až príliš abstraktne.
Cesta pápeža Leva XIV. na Blízky východ tak ukazuje dva rozmery súčasnej vatikánskej politiky. Na jednej strane dôraz na dôstojný dialóg s inými náboženstvami a ambíciu zjednocovať kresťanov.
Na druhej strane podporu dvojštátneho riešenia, ktoré však zatiaľ neodráža celú šírku bezpečnostných obáv Izraela. Ak má mať pápežovo posolstvo o mieri medzinárodnú váhu, bude potrebné, aby ho sprevádzalo jednoznačnejšie pomenovanie aktuálnych hrozieb radikalizmu.
