Od detstva sa so mnou vlečie nálepka, že nemám pud sebazáchovy. A teda vraj ani neviem, čo je to strach. To vysvetľuje všeličo z môjho často neštandardného správania sa v porovnaní s priemernou ženou. Aj keď je pravda, že mám rešpekt pred vodou hlbšou ako dva metre a nepokúšam sa tváriť, že sú mi fuk čerstvé diviačie alebo medvedie stopy predo mnou.
Aj to je bonus (či trápenie iných?) dvadsiatich piatich rokov života s troma bratmi. Tá moja divoká divožienkovská povaha sa pri nich ešte viac odklonila od „normálu“ nežnej ženy.
Lámanie chleba však prišlo s prvým pôrodom. Predo mnou sa totiž zjavil Goliáš strachu. Odvtedy ho opakovane zabíjam vždy, keď sa predo mnou vynorí.
Niečo nie je v poriadku?
Pamätám si, ako sa to začalo: „Váš syn má príliš veľkú lebku, oproti tabuľkám je jej priemer o dva centimetre väčší. Je podozrenie, že bude mentálne retardovaný.“
Počuť ako prvorodička takúto vetu, vyslovenú lekárkou s úplnou bezcitnosťou pred všetkými rodičkami na izbe tri dni po pôrode, to pripučí sebavedomie aj takéto divocha, ako som ja.
Odvtedy viem, že tento Goliáš je nafukovací a nemá problém rásť do obludných rozmerov. Živí ho strach, ten paranoidný materský strach, dobre kŕmený „ženským národným športom“ zvaným domýšľanie si. Toto Goliáš potrebuje: hoci sa chytí reality, vždy klame!
Lenže pri ňom platí, že ťaží z našej zakódovanej nutnosti chrániť svoje mláďa. A robí to zákerne. Veď čo si schopná urobiť kvôli tomu, aby sa dieťaťu nič nestalo? Čokoľvek.
Kombinácie a variácie
Čo prvé vyskočí v mysli mamy, keď príde nejaký, hoci aj malý zádrh? Strach a šialené predstavy o tom, čo sa môže stať, ak…, alebo čo to môže byť, keďže… Matematiku som v škole nemusela, ale kombinácie a variácie mi teda idú aj bez toho. Také, až sa utrhnú od reality. A tým sú intenzívnejšie, čím viac času a priestoru im venujem.
Kdesi tu sa skrýva tajné napojenie na nafukovanie Goliáša strachu. Rastie tak rýchlo a tak dlho, ako sama v sebe konšpirujem. A bacha: čím je Goliáš väčší, tým je odpornejší. A čím je odpornejší, tým viac dusí už len tá predstava, ktorú nafúkol. A čím viac nás dusí, tým sme bezmocnejšie a neschopné robiť aj úplne bežné veci.
Ešte dobre, že som divoká. Netúžila som sa s prítomnosťou Goliáša zmieriť, aj keď som často mala v rukách len ten prak a odvahu, no kamene racionálnych možností žiadne.
Úprimne, to stačí. Samotná odvaha nedať sa nedovolí môjmu a ani tvojmu Goliášovi rásť, nech by vybalil akýkoľvek tromf.
K odvahe pribaľujem aj vieru: v seba, že urobím všetko, čo viem, čo vládzem. Až do krajnosti. Budem hľadať možnosti. Budem sa radiť s tými, čo sa vyznajú. Ale nedovolím si strach.
Potom vzkriesim vieru vo svoje deti, nech sa obavy týkajú ktoréhokoľvek z nich: viem, aké sú, poznám ich slabiny aj silné stránky. Viem, čo sme do nich s manželom vložili. Dôverujem im, aj keď ich preverujem a pravidelne cepujem, kde treba.
Viera, kinderko a frčka do nosa
A nakoniec si pribaľujem vieru v Boha. V silu, ktorá „to dá“ lepšie ako ja, a to bez námahy a straty jediného bodu. Toto je moja „voda, čo ma drží nad vodou“: nie je to celé len o mne, nemusím a ani neviem urobiť všetko. Táto x-krát overená záchranná páka je úžasná. Často z rastúceho Goliáša pri blbých prognózach či otáznikoch urobila smiešnu figúrku z kinderka.
Odpáliť ju stačí frčkou do nosa.
Predvčerom mi slávny Edupage vypľul tri neospravedlnené dni môjho študenta. Kukám ako puk. V tie dni určite šiel z domu na vlak do školy. Čo to je?
„Nerieš, mami,“ lakonicky zahlásil môj „systémom neospravedlnený“. „Bol som v škole.“
Večer si dovolím pred manželom otázku: „Ozaj tam bol? Čo keď…?“
… Aaaa!… Goliáš vo mne zrazu narástol o meter. A odporne sa škľabí.
Hop, tak toto nie!
Vyliezam polomŕtva z postele, pragmaticky píšem triednej. Verím svojmu synovi. Viem, koho mám doma, kto to je.
Kým vleziem späť pod perinu, z Goliáša je len kôpka farebnej gumy.
Uff…
Preto ti radím: Nenechaj sa ním dusiť. Zabi Goliáša.
Čím skôr.
