Už druhý deň bol u nás pretlak. Nie paradajkový. Taký ten pred výbuchom sopky slov a emócií. A nerobte si ilúzie, ja som tým chladiacim zariadením veru nebola.
Občas to tak proste je. Všetci si čosi donesieme, čosi sa nahromadí.
Každý je na čosi citlivý, každý má svoje slabé miesto. A to na začiatok niekedy úplne stačí.
„Ak už hovoríš svojej sestre do toho, ako nepozerať Tiktok, bolo by fajn, aby si pred jej očami negamblil a vypol mobil. Môžeš ísť príkladom!“
Keď je mama snajper
Garantujem vám, že žiadny ťažko cvičený ostreľovač nemieri s takou presnosťou ako mierne napálená mama. Pozná svojich rovnako dobre ako príbehy všetkých nespárovaných ponožiek po praní. Ak zamieri, tak triafa len do čierneho.
Zásah!
Slová prskajúce do priestoru majú spoločné len jedno: drzú iróniu ťažkého inteligenta. Zopakovať konštelácie tvrdení a argumentov plných odborných výrazov je ťažšie, ako im vôbec v tej rýchlosti porozumieť.
Frontovú líniu neupokojí ani vstup druhej vojenskej jednotky, teda manžela.
Nepomôže ani vlastné priznanie si omylov: „Viem, že potrebuješ aj odo mňa viac času a uvedomujem si, že v tom zlyhávam.“
Šéf systému raketovej obrany, sediaci oproti mne, sa zrazu zasekne: „Ale ba: konečne na to prišla!“
„To znie ako pochvala!“ pokúšam sa usmiať.
Zmierenie sa však nekoná. Večne okupované okrové kreslo v obývačke zostane naraz prázdne.
Je tu ticho, také to hnusné, čo pichá. Také, čo nik nechce – ani zadarmo.
Jama levova
Zatlačím ďalšiu slzu, obujem si papuče a oznamujem polovičke svoj pedagogicko-psychologický zámer: „Idem do jamy levovej!“
„Kam?“ nechápe. Ukážem na horné poschodie a kráčam.
Otvorím dvere a posadím sa do kresla hneď vedľa šéfa raketovej obrany. Pozrie na mňa polovicou oka a hodí len mierne naštvané: „Hm?“
Nadýchnem sa a najpokojnejšie, najpravdivejšie a najpokornejšie, ako viem, začnem: „Chcem to fakt vedieť: Prečo sa hneváš? Čo ťa trápi?“
A už len počúvam. A kladiem ďalšie otázky: „Ako to mám ja zmeniť? Čo mám pre to urobiť?“
Žiadne obviňovanie. Žiadne vety typu: Ale čo si to dovoľuješ? A vieš, čo by si mal robiť ty?
Koniec prestrelky
Po dvadsiatich minútach vyzeráme, akoby sme si dohadovali termín ďalšieho klavírneho koncertu. Teda toho, čo je pre nás najvyššou vášňou a oddychom.
Tu že sa prednedávnom strieľalo?
Po ďalších piatich minútach sa už všetci traja aj s jeho bráchom smejeme a šteklíme. Kedy len sme sa takto bláznili naposledy?
Dokelu!!! Ako sme to len mohli tak dlho zanedbávať?
A vtedy mi to dopne: Nechcem mať antiadhézny povrch. Nechcem žiť život, kde sa nič nepripáli, nič nepokašle. A nechcem si ani budovať ilúziu o dokonalej matke a rodine, kde je všetko vždy len ružové a „happy“.
Aj mama (a nielen ona) potrebuje rásť. Aj keď sa vzťah najprv pripáli.
