Toto vyhlásenie bolo fakticky prvým uceleným dokumentom slovenských lídrov nežnej revolúcie a odzrkadľovalo ich priority v týchto hektických časoch. Isteže, dnes už vieme, že boli poznačené vtedajšou úrovňou poznania stavu spoločnosti a tým, že si celkom neuvedomovali komplikovanosť prekážok, aké ich na ceste do demokratickej Európy čakajú. A že zmena a návrat budú oveľa bolestivejšie a náročnejšie, ako si ktokoľvek z nás predstavoval.
Dvanásť požiadaviek
Zopakujme si teda, čo 25. novembra 1989 žiadali lídri zmeny v Programovom vyhlásení občianskej iniciatívy Verejnosti proti násiliu a Koordinačného výboru slovenských vysokoškolákov, ako pomenovali svoju predstavu východiskového stavu krajiny po 40 rokoch komunistickej totality a aké boli hlavné body ich vízie na najbližšie roky:
1. Žiadame vytvoriť zo Slovenskej národnej rady skutočný parlament slovenského národa, v ktorom budú mať zastúpenie všetky zložky našej spoločnosti.
2. Žiadame zaručiť úplnú slobodu tlače. Novinári, zvoľte si už dnes také vedenie redakcií, ktoré túto slobodu zaručia.
3. Žiadame zaručiť slobodu podnikania, zhromažďovania, spolčovania, pohybu, svedomia a ďalšie občianske práva a slobody.
4. Žiadame zrušiť vedúcu úlohu Komunistickej strany Československa (KSČ) zakotvenú v ústave a v tomto zmysle zmeniť ústavu.
5. Žiadame odideologizovať školstvo a kultúru a oddeliť kultúru od štátneho riadenia.
6. Žiadame zaručiť nestrannosť súdov a prokuratúry a vytvoriť skutočný právny štát.
7. Žiadame dôslednú odluku cirkví od štátu.
8. Žiadame slobodné odborové hnutie a nezávislé študentské organizácie.
9. Žiadame zrovnoprávniť všetky formy vlastníctva.
10. Žiadame dôsledne demokratickú federáciu Čechov a Slovákov a zákonné upravenie práva a postavenia národností na princípe plnej a faktickej rovnoprávnosti.
11. Žiadame reálne zaručiť právo na zdravé životné prostredie.
12. Žiadame zaručiť rovnakú šancu pre všetkých pri voľbe povolania a naplnení životnej dráhy.
Na margo tejto výzvy povedala o tridsať rokov neskôr sociologička Oľga Gyárfášová, že „keby sme dnes všetkých 12 bodov mohli odfajknúť ako splnené, naša spoločnosť by bola oveľa lepším miestom pre život, ako dnes je“. Proti tomuto tvrdeniu sa nedá namietať, lebo dnešná realita je oveľa drsnejšia, ako mnohí čakali.
… a čo z nich zostalo
Ak sa vrátime k dvanástim požiadavkám Verejnosti proti násiliu (a nebudeme si všímať, že požiadavky doby sa od nich postupne neraz dosť odkláňali), môžeme konštatovať, že časť sa podarilo splniť úplne. Najmä čo sa týka občianskych a politických slobôd, slobody tlače, zrušenia vedúcej úlohy KSČ, slobodných odborov či študentských organizácií. Školstvo a kultúra boli fakticky odideologizované. Národná rada SR je parlamentom, kde sú zastúpené tie zložky spoločnosti, ktoré si v slobodných voľbách vyberú voliči.
Časť požiadaviek bola splnená iba čiastočne. Napríklad formy vlastníctva boli zrovnoprávnené, ale procesy privatizácie vytvorili neraz až neférové rozdiely medzi občanmi.
Federácia nestihla byť dôsledne demokratická, lebo spoločný štát sa rozpadol už po troch rokoch od novembra ‘89. Odluka cirkvi od štátu je v nedohľadne. Nestrannosť súdov a prokuratúry je úlohou, ktorá naďalej trvá a trvá, a právny štát bol prevažný čas počas 36 rokov iba ilúziou. Dnes dokonca ide o to, či bude tento štát mafiánsky. A 11. a 12. bod vyšumeli do prázdna tak nejako mimovoľne.
Intermezzo I – 36 rokov
Za uplynulých 36 rokov prešli obe časti bývalej federácie veľmi komplikovaným vývojom, pripomínajúcim sínusoidu. Obľúbený bonmot reformátorov znel, že každý vie, ako urobiť z akvária rybaciu polievku, ale nikto pred krajinami bývalého ostbloku nerobil z rybacej polievky akvárium – zaručený recept nejestvoval, a tak sa obe krajiny potácali často metódou pokus – omyl, pokus – omyl, pokus…
Slovensko bolo v uplynulom období za vlády Vladimíra Mečiara aj „čiernou dierou“ Európy, podľa Fareeda Zakariu iliberálnou demokraciou, podobne ako viaceré autoritatívne režimy kdekoľvek vo svete, ale aj „tatranským tigrom“ počas dvoch vlád Mikuláša Dzurindu.
Obe krajiny sa však stali súčasťou Európskej únie a NATO, vstúpili do Schengenu. Slovensko má aj euro a obe republiky sú viac či menej rešpektovanými partnermi krajín Západu. Aj keď Slovensko je v posledných rokov príliš často troublemakerom, najmä pre svoj príklon k ruským záujmom, keď premiér Fico neraz pôsobí ako Putinov agent.
Ako bude vládnuť pozoruhodná trojka Babiš – Macinka/Turek – Okamura, si málokto trúfne odhadnúť, ale nie je to reprezentácia, na ktorú by mohlo byť Česko mimoriadne hrdé.
Intermezzo II – študenti opäť
Revolúciu v bývalom Československu odštartovali študenti. Na Slovensku o deň skôr ako v Česku, ale až policajný zásah v Prahe vyburcoval verejnosť, aby zmenila pomery v krajine. Napokon, v Poľsku už mali za sebou dávno parlamentné voľby, kde komunisti dostali strašný výprask, Maďarsko otvorilo hranice na Západ pre východných Nemcov, v Nemecku padol Berlínsky múr a čakalo sa, či sa teda ozve aj český a slovenský národ. Našťastie, vyšiel do ulíc. Česká ani slovenská verejnosť však nebola úplne nemá, občiansky aj katolícky disent o sebe dávali vedieť. Bratislava nahlas, sviečková manifestácia či uväznenie bratislavskej päťky boli slovenskou verziou českého disentu, Charty 77 či výzvy Několik vět.
Po 36 rokoch od nežnej revolúcii sa na Slovensku opäť skloňujú študenti a tzv. kriedová revolúcia je signálom, že súčasnej vláde a najmä jej predsedovi Robertovi Ficovi sa popri všetkých chybách a omyloch a protizákonných či prinajmenej pochybných rozhodnutiach podarilo vinou cynického a arogantného prístupu dostať do ulíc aj mladú generáciu.
Isteže, protesty 17. novembra 2025 nemajú šancu zmeniť vedenie štátu, to sa mení vo voľbách, ale asi to budú najmasovejšie protesty od smrti Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, a to je signál, aký nemôže podceniť žiadny príčetný politik. Napokon, návrh na odvolanie podpredsedu vlády Petra Kmeca je jasným prejavom toho, že aj Fico považuje situáciu za vážnu.
Dvanásť krokov k autokracii
Vedenie štátu sa síce mení vo voľbách, ale nemali by sme si v očakávaní tejto zmeny po najbližších voľbách dovoliť luxus nevšímať si zmenu politických pomerov a postupné, plazivé nastupovanie autokratického režimu.
V tomto médiu som už viackrát upozorňoval na text amerického politológa Larryho Diamonda Dvanásť krokov od demokracie k autokracii a na viacerých príkladoch poukazoval na to, že tento proces sa na Slovensku pomaly, ale isto presadzuje a budúcnosť Slovenska nemusí byť len demokratická. Naopak, Robert Fico sympatizuje s režimami s autoritatívnymi prvkami.
Nikdy nie je na škodu zopakovať podstatné veci, najmä ak v istej výstižnej skratke môžeme vidieť vývoj krajiny od totality k demokracii a od demokracie k autokracii, od východiskového stavu k aktuálnej situácii. Tu je teda spomínaný Diamondov 12-krokový program pre autokratov:
1. Démonizovať a delegitimizovať politickú opozíciu.
2. Podkopať nezávislosť súdov.
3. Podkopať nezávislosť médií.
4. Získať kontrolu nad verejnoprávnym vysielaním.
5. Obmedziť slobodu internetu.
6. Podmaniť si občiansku spoločnosť: mimovládne organizácie, univerzity, think-tanky.
7. Zastrašiť podnikateľskú komunitu, aby sa podriadila.
8. Odmeniť skupinu lojálnych kamarátskych kapitalistov.
9. Rozšíriť politickú kontrolu nad štátnou byrokraciou a bezpečnosťou.
10. Zmanipulovať volebné pravidlá.
11. Získať kontrolu nad volebnou administratívou.
12. Opakovať 1. až 11. krok ešte ráznejšie.
Doteraz sme v súvislosti s týmto projektom argumentovali najmä slovenskou realitou, ale pozornejší pozorovateľ povolebnej situácie v Česku si určite všimne, že ani nastupujúca česká politická reprezentácia nemá k niektorým bodom ďaleko. Prinajmenej body 3, 4, 6 a 9 vidí aj ten najmenej sústredený divák.
