Váš spoločný príbeh sa nezačal menštruáciou, ale hladom. Čo sa vlastne stalo?
Začalo sa to úplne obyčajne. Naša 16-ročná dcéra chodila zo školy domov veľmi hladná. Keď som sa jej pýtala, či jej nechutil obed, odpoveď bola vždy rovnaká: „Podelila som sa so spolužiačkou.“ Najskôr sme tomu nepripisovali veľký význam, ale keď sa to opakovalo, začali sme sa pýtať viac.
Postupne sme zistili, že dcérina kamarátka Ivana nemá peniaze nielen na obedy, ale ani na cestu zo školy. Buď cestovala načierno, alebo zbierala PET fľaše, aby si zarobila aspoň na lístok. Občas vymeškávala zo školy. O jej situácii vedela len úzka skupina dievčat, s ktorými sa priatelila.
Kto je Ivana, z akého prostredia pochádza?
Nie je zo žiadnej minoritnej skupiny, ako si možno mnohí automaticky predstavia. Má štyroch súrodencov, otec pracuje ako robotník a mama je zdravotne ťažko postihnutá. Navonok pôsobia ako „bežná“ rodina, a možno práve preto si jej situáciu nikto dlho nevšimol.
Kedy ste si uvedomili, že už nejde len o obedy?
Keď sa nám celý jej príbeh začal skladať, bolo jasné, že Ivana je ešte dieťa a sama si nevie poradiť.
Úplne prirodzene sme jej začali pomáhať. Bolo to postupne, nenápadne. Každý deň som jej robila do školy desiatu, kúpili sme jej električenku, čo zlepšilo jej dochádzku do školy. Bola vďačná za všetko – oblečenie, hygienické potreby, drobnosti do školy.
Jedna vec však bola iná, a to potraviny. Keď sme jej chceli urobiť väčší nákup, odmietla. Povedala nie a my sme to rešpektovali.
A menštruácia? Tam sa hranica hanby posúva ešte citlivejšie.
Áno, to je pravda. Keď Ivana nemala peniaze na vložky a menštruačné pomôcky, naša dcéra ju zobrala do obchodu a spolu ich kúpili. Keďže sa priatelili a medzi dievčatami bola dôvera, nebolo jej trápne prijať ani takúto pomoc.
Všetko sa dialo veľmi prirodzene, bez veľkých slov. Myslím si, že práve tá dôvera medzi dievčatami bola kľúčová.
Ivane ste intenzívne pomáhali tri roky. Nemali ste niekedy otázky, kde je hranica?
Časom už pomoc presahovala možnosti našej rodiny, preto sme sa rozhodli obrátiť na priateľov. Opísali sme im Ivaninu situáciu a urobili pre ňu adresnú zbierku. Boli sme veľmi vďační, že jej osud ľuďom nebol ľahostajný a že sme ju vďaka finančným darom mohli podporovať počas celého štúdia.
Po istom čase sme však mali pocit, že by mohla byť na našu pomoc až príliš naviazaná, a tak sme sa trochu stiahli. Bol to len náš pocit – nemuselo to tak vôbec byť. Dodnes nevieme, či jej niekto pomáhal predtým. Skôr si myslíme, že kým si jej situáciu nevšimla naša dcéra, zostávala úplne nepovšimnutá.
Prečítajte si k tejto téme aj:
Vložky na školách: O toaletní papír taky nechodíme žádat do kabinetu nebo na vrátnici
Čo pre ňu znamenalo najviac?
Asi najväčším darom bol notebook. Peniaze naň sme získali vďaka zbierke a môj manžel ho išiel kúpiť spolu s Ivanou a našou dcérou. Nebola to len vec – bol to aj pocit, že niekam patrí, že má rovnaké možnosti ako ostatní.
Ako reagovala Ivanina rodina na vašu pomoc?
Neviem. Nikdy sme od nich nepočuli ani ďakujem, ani zamietnutie. Myslím, že o našej pomoci možno ani nevedia.
S Ivanou ste stále v kontakte. Ako vyzerá jej život teraz?
Má už 19 rokov a čaká bábätko. Momentálne jej pomáhame s výbavičkou pre dieťatko, aby mala všetko potrebné.
Nie je to však jej prvé tehotenstvo. Ivana vie, čo je antikoncepcia, vie veľa o sexe, no peniaze sú stále limitom. Antikoncepcia je pre ňu drahá, nemôže si ju dovoliť. Jej príbeh ukazuje, aké zložité môžu byť životné cesty mladých dievčat.
Čo ste si z tejto skúsenosti odniesli vy osobne?
Uvedomila som si, že menštruačná chudoba nie je niečo vzdialené alebo anonymné. Môže sa týkať dievčaťa, ktoré sedí v triede vedľa našej dcéry. Neviem, či sa naša skúsenosť dá zovšeobecniť. Verím však, že keď je medzi dievčatami dôvera a keď sa ich problémy dostanú aj k dospelým, pomoc sa dá nájsť.
Zároveň som pochopila, že stále sú okolo nás ľudia s otvoreným srdcom. Len o sebe často nevieme. A pritom niekedy stačí naozaj málo – napríklad kúpiť vložky.










