Štáty, ktoré dnes vyvolávajú najväčšie konflikty, neponúkajú svojim občanom ani svetu okolo nich lepšiu budúcnosť. Sú to diktatúry, ktoré vlastné zlyhania premieňajú na hrozbu a prikrývajú to heslami o údajnej nevyhnutnosti zmeny svetového poriadku.
Rusko má nerastné bohatstvo, no namiesto prosperity vybudovalo korupčný štát závislý od surovín a vojny. Irán míňa zdroje na jadrový program, rakety a teroristické siete – za cenu obmedzovania podnikania, občianskych slobôd, práv žien a menšín.
Zúžiť by sa to dalo do spotrebiteľskej otázky: Čo ste si naposledy kúpili Made in Russia alebo Iran?
Severnú Kóreu izolácia priviedla až k nedostatku základných potrieb obyvateľstva, no na zbrane si peniaze nájde.
Čína je iná. Vytvorila hybrid trhovej ekonomiky a vlády jednej komunistickej strany. Jej zlatá klietka priniesla síce rast a technologický pokrok, ale tie isté technológie slúžia aj na dohľad, cenzúru a kontrolu občanov. Môžete bohatnúť, nesmiete však spochybniť moc strany.
Paradox slabých režimov
Práve tieto diktatúry dnes vnucujú slobodnému svetu jeho hlavné témy. Režimy, ktoré svojim obyvateľom nepriniesli slobodu a pre susedov sú hrozbou, určujú svetovú agendu.
Rusko vojnou proti Ukrajine, Irán financovaním terorizmu a zástupných armád v zahraničí, Severná Kórea jadrovým vydieraním a Čína tlakom na Taiwan. Ony rozhodujú, koľko budú demokracie míňať na obranu a ktorú krízu budú hasiť ako prvú.
Ich spolupráca nepotrebuje zmluvy ani spoločnú vlajku. Jeden dodá suroviny, druhý drony, tretí muníciu a štvrtý technológie. Každý sleduje vlastný cieľ, no spolu rozširujú priestor, v ktorom možno vydierať susedov a meniť hranice silou.
Neponúkajú lepší svet
Hovoriť o nich ako o odporcoch súčasného svetového poriadku znamená priznávať im viac, než si zaslúžia. Naznačuje to, že prinášajú predstavu spravodlivejšieho systému. Neprinášajú.
Rusko ponúka Ukrajine podriadenosť. Irán okolitému regiónu náboženský fanatizmus a sieť teroru. Čína hrozí Taiwanu zánikom politickej slobody. Severná Kórea jadrovými zbraňami chráni iba prežitie vlastnej dynastickej diktatúry.
Tieto režimy nebojujú za lepšie pravidlá, ale za možnosť beztrestne ich porušovať. Prekáža im všetko, čo obmedzuje moc silnejšieho – suverenita menších štátov, nedotknuteľnosť hraníc aj právo vybrať si spojencov.
Nechcú alternatívny poriadok, ale svet, v ktorom pravdu určuje propaganda, hranice vojenská sila a právo momentálna prevaha.
Amerika stále vidí štyri krízy
Problémom Spojených štátov ako svetovej superveľmoci nie je nedostatok zbraní, ale absencia líderstva a celistvého pohľadu.
Washington vníma Rusko ako európsky problém, Irán ako blízkovýchodný, Čínu ako indo-pacifický a Severnú Kóreu ako jadrový. Jeho protivníci však už dávno nekonajú podľa štruktúry americkej administratívy.
Ruská agresia voči Ukrajine vyčerpáva západné zásoby. Irán viaže americké kapacity potrebné v Ázii. Severná Kórea získava za pomoc Moskve peniaze. Čína sleduje, ako rýchlo sa demokracie vyčerpávajú, strácajú pozornosť a vôľu. Vzdialené konflikty sa v skutočnosti spájajú do jedného frontu aj bez formálneho velenia.
Amerika nemusí bojovať všade. Musí však pochopiť, že bezpečnosť Ukrajiny, Izraela, Taiwanu a Južnej Kórey patrí do rovnakého zápasu o hranice, ktoré svet postaví hrubej sile.
Nejde len o chaotické výroky dnešného pána Bieleho domu – prezidenta Donalda Trumpa, ale o výsledok amerického konania. Záleží na tom, či chaos zo sveta vytláča, alebo ho iba presúva medzi ohniskami konfliktov.
Ak sa Západ nezjednotí, nevyužije technologickú prevahu a neposilní slobodný svet založený na demokracii a trhovej ekonomike, lokálne vojny budú pribúdať. Demokracie ich budú hasiť jednotlivo, draho, neskoro a spravidla neúčinne.
Úloha Spojených štátov je nezastupiteľná. Bez amerického líderstva nebude chýbať iba spoločná stratégia, ale aj moc premeniť ju na skutočnosť.
