Saudská Arábia, Turecko a Pakistan podpísali začiatkom augusta podľa agentúry AP obrannú dohodu, ktorá spája tri významné mocnosti regiónu. Jej základný princíp znie mimoriadne silno: ozbrojený útok proti jednému z troch štátov bude považovaný za útok proti všetkým.
„Cieľom tejto dohody je posilniť kolektívne odstrašovanie proti akémukoľvek prejavu agresie,“ uviedli podľa agentúry AP krajiny v spoločnom vyhlásení. Počíta sa tiež s prehĺbením obrannej spolupráce a spoločnými projektmi v zbrojárskom priemysle.
Dohoda tak spája ropnú a finančnú mocnosť Saudskú Arábiu, jadrový Pakistan a Turecko s druhou najväčšou armádou v NATO. Ankara podľa agentúry ČTK od nového paktu očakáva aj posilnenie boja proti terorizmu.
Členstvo Turecka v NATO samo osebe nie je s novou alianciou v rozpore. Severoatlantická zmluva svojim členom nezakazuje uzatvárať ďalšie obranné dohody, pokiaľ nie sú v konflikte s ich záväzkami voči NATO. Ankara zároveň podľa agentúry Reuters tvrdí, že dohoda z Mekky nemá existujúce aliancie nahrádzať, ale dopĺňať.
Podobnosť s NATO?
Princíp „útok na jedného je útokom na všetkých“ prirodzene vyvoláva asociácie s článkom päť Severoatlantickej zmluvy. Bývalý predseda Zahraničného výboru Národnej rady SR František Šebej však pre Tému 21 upozorňuje, že akákoľvek podobnosť sa týmto vyčerpáva.
„Nová aliancia má so Severoatlantickou alianciou len veľmi málo spoločného,“ hovorí Šebej, podľa ktorého je NATO zároveň „spoločenstvom demokracií, ukotveným na slobode, demokracii a ľudských právach.“ Takýto hodnotový základ blízkovýchodnej trojici chýba.
Rozdielna je aj strategická orientácia. Pakistan rieši najmä Indiu, Saudská Arábia zas Irán a Turecko Kurdov a vlastné regionálne ambície. Pochybuje preto aj o praktickej vojenskej využiteľnosti paktu a nevie si reálne predstaviť ani spoločné vojenské velenie.
Napriek tomu nemožno silu novej aliancie podceňovať. Pakistan jej dodáva osobitnú váhu, pretože vlastní jadrové zbrane. Turecko má veľké vojenské kapacity a rýchlo rastúci zbrojársky priemysel.
Tri krajiny, tri záujmy
Podobný problém vidí aj bezpečnostný analytik Tomáš Alner, ktorý má aj skúsenosti z pôsobenia v izraelskej armáde. „Hlavná otázka je, prečo táto aliancia vôbec vznikla, pretože každá z krajín sleduje odlišné záujmy a ciele,“ povedal pre Tému 21.
Saudská Arábia sa podľa Alnera chce poistiť proti Iránu, ale čiastočne aj proti Spojeným arabským emirátom v rámci súperenia v regionálnych konfliktoch. „Turecko sa pokúša vybudovať alianciu proti Izraelu a Pakistan si iba zvyšuje medzinárodnú prestíž.“
Prvú skúšku pritom nový pakt absolvoval už dva dni po podpise dohody. Iránom podporovaní húsíovci z Jemenu 9. augusta zaútočili dronom na rafinériu Saudi Aramco v Džazáne. Útok spôsobil požiar, no zaobišiel sa bez obetí a zranených. Turecko ani Pakistan vojensky nezasiahli, čo už krátko po podpise otvorilo otázku, ako bude deklarovaná kolektívna obrana fungovať v praxi.
Skutočnú cenu podpisov pod dohodou by ukázal iba vojenský konflikt. „Je takmer vylúčené, že Turecko a Saudská Arábia by sa priamo zapojili do prípadnej vojny Pakistanu s Indiou,“ myslí si Alner. Rovnako považuje za nepravdepodobné, že by Pakistan a Turecko išli do priamej vojny na strane Rijádu proti Iránu.
Alner preto hovorí o „symbolickej aliancii“. Šebej používa ostrejšie prirovnanie: pakt môže zostať „papierovým tigrom“.
Poistka pre USA
Za vznikom dohody môže byť ešte jeden spoločný menovateľ – Washington. Vznik aliancie sa totiž podľa Šebeja javí ako reakcia na slabnúcu dôveru v USA. Turecko aj Saudská Arábia majú silné bezpečnostné väzby na Spojené štáty, ale podľa neho môžu narastať obavy, či sa na Ameriku ešte dá v kritickej chvíli spoľahnúť.
„Vznik paktu odráža pomerne nerozhodný postup USA proti iránskej osi,“ dopĺňa Alner. Nová aliancia môže byť akousi poistkou pre prípad, že americké bezpečnostné garancie prestanú jej členovia považovať za dostatočné.
Oficiálne však trojica vznik vojenského bloku odmieta. Saudský námestník ministra zahraničia Rajid Krimlí podľa agentúry ČTK vyhlásil, že dohoda „nepredstavuje snahu ustanoviť vojenskú os alebo sektársky blok“. Pakistanský premiér Šahbáz Šaríf ju podľa tej istej agentúry označil za „mierový štít pre budúce generácie“. Turecký prezident Erdoğan tvrdí, že nie je namierená proti žiadnej konkrétnej krajine.
Turecko a Izrael
Najcitlivejším a najnebezpečnejším členom trojice môže byť podľa Šebeja Turecko. Má veľké vojenské a ekonomické kapacity, mocenské ambície a ochotu používať armádu za svojimi hranicami.
Šebej upozorňuje na vnútorný ideologický rozpor novej aliancie. „Kým Erdoğan posúva kedysi sekulárne Turecko smerom k politickému islamu, saudský korunný princ a premiér Muhammad bin Salmán, naopak, Saudskú Arábiu postupne spoločensky liberalizuje a modernizuje,“ povedal Šebej. Z tohto pohľadu sa obe krajiny vyvíjajú opačným smerom.
Princípy kolektívnej aliancie by podľa Šebeja mohla preveriť napríklad konfrontácia Turecka s Izraelom, na ktorej má podľa Alnera záujem „jedine turecký de facto diktátor Erdoğan“.
Ankara pritom nevylučuje rozšírenie aliancie. Alner pripomína, že „v tejto aliancii najmocnejších sunnitských štátov chýba už len Egypt“. Sunniti tvoria najväčšiu vetvu islamu a väčšinu moslimov v Turecku, Saudskej Arábii, Pakistane aj Egypte. Vstup Egypta by preto bol logický, no v prípade vojny proti Indii či Iránu sa považuje priame egyptské zapojenie takmer za vylúčené. Egypt totiž nemá s Indiou zásadný konflikt a s Iránom sa napriek regionálnym sporom snaží udržiavať pragmatické vzťahy.
Dohoda z Mekky teda spája peniaze, jadrové zbrane a veľké armády. To z nej robí faktor, ktorý nemožno ignorovať. Jej skutočnou slabinou však zostáva otázka, či budú tri veľmi rozdielne štáty ochotné spoločnú obranu nielen deklarovať, ale aj bojovať vo vojne toho druhého.
