Benzín a nafta už niekoľko mesiacov spôsobujú motoristom bolehlav. V posledných dňoch sa však ceny na čerpacích staniciach vyšplhali na úroveň, ktorou sa musia vážne zaoberať aj vlády európskych krajín. Okrem jazdenia do práce či na nákupy totiž ochromujú aj nákladnú dopravu, poľnohospodárstvo a dôležité služby.
Väčšinou sa politici ľuďom a firmám snažia pomôcť znížením spotrebnej dane, poukážkami pre sociálne slabých alebo zastropovaním cien na pumpách. Každé opatrenie má svoje prínosy aj riziká.
Skromný balíček
Tento týždeň sa do záchrany motoristov s mediálnou pompou pustila aj slovenská vláda. Výsledok je rozpačitý. Po dlhom rokovaní schválila zníženie cestovného vo vlakoch v 2. triede od začiatku októbra na polovicu s tým, že bude rokovať so samosprávami o zlacnení cestovného v prímestských autobusoch a mestskej hromadnej doprave.
Opatrenie by malo platiť mesiac a predĺži sa v prípade potreby. Štát by to mesačne malo stáť zhruba päť miliónov eur. Ďalším krokom je obmedzenie obchodnej prirážky čerpacích staníc na najviac desať percent. Pumpárov by to malo udržať v rozumných medziach, aby palivá nepredražovali.
V porovnaní s vyjadreniami premiéra Roberta Fica (Smer-SSD) pred rokovaním je vládny balíček skromný. Prekvapuje najmä to, že vláda obmedzila zisk pumpárov, no nijako nezasiahla proti rafinérii Slovnaft, ktorá má na ceny na čerpacích staniciach výraznejší vplyv.
Marže pri spracovaní nafty sa v Európe dostali už na sto percent. Slovnaft ju teda vo veľkoobchode predáva za dvojnásobok ceny ropy, ktorú nakupuje. Bolo by z čoho ukrojiť a prejavilo by sa to aj v cenách na čerpacích staniciach.
Dlhodobé zľavy
Okolité krajiny plánujú zaviesť daň z mimoriadnych ziskov rafinérií, na Slovensku však Slovnaft požíva status „prísne chráneného živočícha“. Rovnako ako v roku 2024, keď obišiel zákon o mimoriadnej dani a štát tak ukrátil o stovky miliónov eur. Finančná správa ho napriek sľubom neprinútila daň doplatiť.
Z mimoriadneho zdanenia rafinérií pritom iné krajiny financujú daňové úľavy alebo zľavové poukážky občanom, ktoré im majú pomôcť prežiť ťažké časy. Zníženie spotrebnej dane však nie je práve rozumný nápad, pretože je plošné a najviac pomáha vodičom veľkých a nehospodárnych áut. Tých, čo investovali do ekologických vozidiel alebo uprednostnia verejnú dopravu, pomoc obchádza.
Za to, že vláda prvoplánovo nesiahla po znížení spotrebnej dane, ju možno pochváliť, hoci motiváciou bol skôr deravý štátny rozpočet. Zvýhodniť verejnú dopravu je určite dobrý nápad. Malo by to však byť cielené a systémové, nie iba jednorazové a dočasné.
Zľava by napríklad mala platiť hlavne na týždenné, mesačné či celoročné lístky, ktoré by cestujúcich motivovali využívať vlaky, autobusy a električky pravidelne, nielen občas. To, že vláda nedokázala opatrenie už dopredu koordinovať so samosprávami, aby pokrývalo aj mestskú a prímestskú dopravu, je už len dôkazom biedneho manažmentu.
Nespoľahlivé vlaky
Samotné zľavy však nikoho nepresvedčia presadnúť do vlakov a autobusov, ktoré meškajú a chodia raz za čas alebo vôbec. Vlaková doprava okolo Bratislavy sa napríklad v posledných rokoch výrazne zhoršila a stala sa nespoľahlivou najmä pre veľké meškania.
Z Pezinka do Bratislavy napríklad namiesto pôvodných troch vlakov za hodinu v špičke chodia už len dva. Aj to tesne po sebe, čiže prakticky len raz za hodinu. Zo Senca premávajú miesto troch tiež len dva vlaky a z Malaciek dokonca len jeden za hodinu.
Výsledkom je, že vlaky sú nespoľahlivejšie a premávajú zriedkavejšie ako predtým, v dôsledku čoho ľudia presadajú do áut. V Bratislave je to cítiť v zápchach napriek novej diaľnici D4, ktorá presmerovala kamióny mimo mesta.
V niektorých slovenských regiónoch je to však oveľa horšie. Vlak z Nitry, ktorý chodil do Bratislavy, teraz napríklad končí v Trnave, kde treba na prípoj čakať minimálne dvadsať minút, čo nabúrava atraktivitu železničnej dopravy.
Medzi Trenčínom a Leopoldovom zasa už roky nepremávajú osobné vlaky, takže dedinské stanice, draho zrekonštruované za eurofondy, sú zavreté a ľudia musia cestovať autobusmi a autami.
Populizmus a skutočná pomoc
Rozhodnutia, kedy a kam budú vlaky jazdiť a kde zastavovať, sa zas robia populisticky. Napríklad nedávno, keď minister dopravy Jozef Ráž ml. (Smer-SSD) rozhodol, že rýchlik Tatran z Bratislavy do Košíc bude aj naďalej zastavovať v Púchove a Považskej Bystrici, čo zhoršilo plynulosť dopravy. Dôvodom nebola analýza potrieb cestujúcich, ale strach, že kandidáti Smeru-SSD na primátorov v týchto mestách prehrajú komunálne voľby.
Keď sa miesto komplexných a kvalitných riešení stane zlozvykom populizmus, hrozí podobná prax aj pri riešení ropnej krízy. Ani pri vládnych opatreniach zjavne nejde o to skutočne pomôcť. Skôr len predstierať, že politici myslia na ľudí a starajú sa o nich.
Najväčší negatívny dosah drahej nafty totiž nie je ten zjavný – ktorý pocítime pri platení na čerpačke –, ale ten skrytý. Ľudia za drahú naftu zaplatia v cenách potravín, služieb a prakticky všetkých tovarov, ktoré obchodníci potrebujú dopraviť k spotrebiteľovi. Napriek dostatku ruskej ropy, za ktorú premiér Fico toľko bojoval, je ten výsledok veľmi boľavý.
