Na Slovensku sa zasa raz objavila téma, ktorá očarila davy. Zákon vraj chodcom zakazuje kráčať po chodníku rýchlejšie ako tempom 6 kilometrov za hodinu. O behaní ani nehovoriac, to je nemysliteľné. Venujú sa tomu komici, politici aj samozvaní internetoví experti, ktorí už sväto-sväte vyčísľujú pokuty.
Ako zvyčajne, zasa si raz niekto poriadne neprečítal, čo sa to vlastne v slovenskom parlamente schvaľovalo. V skutočnosti zákon o cestnej premávke aj doteraz používal pojem „neprekročiť rýchlosť chôdze“. Obmedzil tým rýchlosť rôznych vozidiel na chodníkoch, ako napríklad kolobežiek, bicyklov, segwayov, ale napríklad aj korčuliarov.
V zákone však chýbala hodnota, aká vlastne tá „rýchlosť chôdze“ je. Kolobežkár sa tak napríklad mohol brániť, že ide 10 km/h, lebo on tak rýchlo aj chodí, pre neho je teda „rýchlosť chôdze“ takáto a nič neporušil. Pre policajtov by iste bolo náročné dohadovať sa s každým tínedžerom. Aby sa tomu predišlo, novelizácia stanovila rýchlosť chôdze na referenčných 6 km/h.
Kadiaľ majú jazdiť
Netreba asi pripomínať, že poslanci tým len plátajú diery v zákone, ktorý sa aj tak veľmi nedodržiava. Dôvod? Rieši niečo, čo vo vyspelých krajinách vyriešili dávno a poriadne. Moderným trendom je, že jednotlivé prúdy dopravy majú byť oddelené. Autá na ceste, chodci na chodníkoch a bicykle s kolobežkami na cyklocestách.
V západnej Európe sa oddelené pruhy pre cyklistov stavali od 80. rokov minulého storočia, teda dávno predtým, ako sa na scéne objavili horské bicykle, nehovoriac o elektrobicykloch a kolobežkách s prevádzkovou rýchlosťou 25 až 30 km/h.
V mnohých mestách ako Kodaň či Amsterdam z centier takmer úplne vylúčili autá a parkovanie na uliciach. Namiesto toho po nich vedú súvislé a prepojené cyklocesty a cyklopruhy s cyklosemaformi a parkovacími domami. Po 30 rokoch sa na Západe bicykle a kolobežky stali takou bežnou, bezpečnou a lacnou dopravou, že autom do centra jazdí naozaj iba ten, kto musí. Ľudia bežne dochádzajú bicyklom aj z prímestských lokalít.
Už aspoň 20 rokov to takto rieši aj Česká republika. Vzorovým mestom je v tomto smere Viedeň a iné rakúske mestá. Na Slovensku sa desaťročia o cyklocestách iba rozprávalo. Namiesto ich výstavby sa maľovali piktogramy na cesty, ktoré predstierajú, že tadiaľ môžu bezpečne jazdiť aj cyklisti.
Riešenie naoko
Technológie sa posunuli a využíva ich stále viac ľudí, infraštruktúra pre ne však chýba. Cyklisti a kolobežkári nemajú chuť kľučkovať pomedzi autá a riskovať úraz, jazdia teda radšej po chodníkoch, často ľudoprázdnych. Slovenským štýlom je chytať zajaca za chvost a pokúsiť sa ich vytlačiť späť na cesty. Ak chcú ďalej jazdiť po chodníkoch, nech jazdia pomaly.
V skutočnosti všetci vieme, že to v praxi nebude fungovať. Otecko s dvoma deťmi na bicykloch určite nepôjde po rušnej ceste, kde ho každú chvíľu ohrozí bezohľadný vodič, ktorý deťom zatrúbi pri uchu a spôsobí šok. Pôjde teda po chodníku a bude riskovať pokutu, pretože rýchlosťou 6 km/h sa bicyklovať nedá, maximálne tak odstrkovať sa od chodníka nohami.
Celá táto kauza teda nie je o rýchlosti chôdze ani zákaze behania, ale o tom, ako je štát schopný alebo neschopný vytvoriť podmienky pre ekologickú dopravu. Keď sa mu to potom vymkne z rúk, musí situáciu riešiť nezmyselnými zákazmi, ktoré aj tak nikto nedodržiava. Alibizmus štátu sa dnes ukazuje v plnej nahote.
Už je načase, aby politici konečne začali budovať krajinu pre ľudí, nie to len predstierať.
