Slovenské ministerstvo školstva navrhlo nové podmienky pre predškolské vzdelávanie. Štát chce zaviesť povinnú škôlku pre deti už od 3 rokov. Má sa to týkať rodičov s nižším ako maturitným vzdelaním. Ako tento návrh hodnotíte?
Zavedenie povinnej dochádzky v predškolskom veku otvára spoločenskú diskusiu o tom, ako nájsť vhodnú rovnováhu medzi verejným záujmom na zabezpečenie kvalitného vzdelávania a sociálnej integrácie detí na jednej strane a právom rodičov na slobodnú voľbu výchovy svojich detí na strane druhej.
Ide teda o konflikt medzi právami rodičov a štátom. Čo má prednosť?
Ak sa pozrieme na otázku rovnováhy medzi dotknutými záujmami z pohľadu Európskeho súdu pre ľudské práva, môžeme konštatovať, že európsky systém ochrany ľudských práv rodičom nezaručuje absolútne právo na domáce vzdelávanie. Napríklad vo veciach týkajúcich sa zákazu domáceho vzdelávania v Nemecku Európsky súd pre ľudské práva uznal, že štát môže presadzovať povinnú školskú dochádzku, pokiaľ je to odôvodnené legitímnym verejným záujmom, ako je začlenenie detí do spoločnosti a zaistenie potrebných štandardov vzdelania.
Európsky súd pre ľudské práva vtedy pripustil, že odmietanie školskej dochádzky zo strany rodičov môže ohrozovať sociálnu integráciu dieťaťa. Zároveň však výslovne uviedol, že nemecký model predstavuje jedno možné riešenie v rámci priestoru na uvažovanie (margin of appreciation), ktorýEurópsky dohovor o ochrane ľudských právzmluvným štátom poskytuje. Neznamená to teda, že podobný reštriktívny prístup musia mať aj ostatné štáty.
Návrh zákona o povinnom predškolskom vzdelávaní podmieňuje starostlivosť o dieťa od troch rokov úrovňou vzdelania jeho rodičov. Naznačuje tým predkladateľ minister školstva Tomáš Drucker to, že rodičia s nižším vzdelaním nie sú schopní dobre vychovávať svoje deti?
V kontexte striktného zákazu domáceho vzdelávania je nevyhnutné dôsledne zohľadniť nielen práva a legitímne záujmy rodičov, ale tiež zákaz diskriminácie. Európsky dohovor o ochrane ľudských práv totiž vo svojom štrnástom článku stanovuje, že všetky práva a slobody zaručené dohovorom musia byť zabezpečené bez diskriminácie z dôvodu pohlavia, rasy, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, ako aj národnostného alebo sociálneho pôvodu či príslušnosti k národnostnej menšine.
Z pohľadu európskeho systému ochrany ľudských práv treba pripomenúť, že tento zákaz sa vzťahuje nielen na priamu diskrimináciu – napríklad pokiaľ by právna úprava povinnú predškolskú výchovu ukladala výlučne deťom určitého náboženstva alebo etnického pôvodu –, ale tiež na nepriamu diskrimináciu. Tá nastáva vtedy, ak síce právna norma formálne platí pre všetkých rovnako, ale vo svojej praktickej realizácii alebo v kontexte sociálnej reality neprimerane tvrdo dopadá na príslušníkov určitej národnostnej menšiny alebo osoby pochádzajúce z určitého sociálneho prostredia.
Podľa Štatistického úradu SR sú na Slovensku viac ako dva milióny ľudí bez maturity. Z nich je asi 400-tisíc Rómov, pričom maturitu má z nich menej ako desať percent.
Nepriamu diskrimináciu je možné do určitej miery preukázať aj prostredníctvom štatistických údajov. Pokiaľ by štatistiky dokazovali, že určitá právna úprava dopadá nadmerne na rómske deti, takáto úprava by zrejme neobstála v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva.
Minister Drucker tvrdí, že sa snaží deťom zaistiť dobrý štart do života. Je to oprávnený argument?
Zaistenie dobrého štartu do života pre deti z marginalizovaných skupín je určite legitímnym cieľom štátu. Je však nevyhnutné dôsledne posúdiť, či konkrétne opatrenie skutočne spĺňa požiadavku primeranosti a či nie je sledovaný cieľ možné dosiahnuť aj prostredníctvom menej reštriktívnych prostriedkov. Medzinárodné ľudskoprávne orgány spravidla zdôrazňujú význam pozitívnych ponúk a podporných opatrení, ktoré vedú k dobrovoľnému zapojeniu rodičov a detí do vzdelávacieho systému a súčasne varujú pred nadmerným spoliehaním sa na zákazy a sankcie.
Vlády na Slovensku neboli úspešné v riešení problémov rómskej komunity vrátane školskej dochádzky detí. Štát do určitej miery suplujú neziskové organizácie, ktoré si postupne získali dôveru Rómov.
Otázka integrácie príslušníkov rómskych menšín predstavuje veľkú výzvu vo viacerých európskych štátoch a je predmetom záujmu rôznych ľudskoprávnych orgánov pôsobiacich pod záštitou Rady Európy a OSN. Je pravdou, že v tejto oblasti sa často prelínajú dobré úmysly s paternalizmom a rozhodovaním „od stola“, teda bez hlbšej znalosti konkrétnej reality a bez dostatočnej konzultácie či participácie dotknutých osôb. Riešenie otázok spojených s integráciou vrátane problematiky školskej dochádzky predstavuje beh na dlhú trať.
V oblasti vzdelávania rómskych detí zrejme neexistuje jednoduché ani univerzálne riešenie. Povinné zaraďovanie detí určitých skupín rodičov do materských škôl môže navyše narážať na základné antidiskriminačné štandardy a požiadavky vyplývajúce z Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv. Účinnosť konkrétnych opatrení preto bude závisieť predovšetkým od dôvery samotných komunít. Tú je možné ľahšie budovať cez zapojenie neziskových organizácií, ktoré dobre poznajú miestne prostredie. Je však potrebné postupovať citlivo, pričom veľmi záleží predovšetkým na konkrétnych okolnostiach.
