V povolebnom čase, keď našimi českými susedmi občas zmietajú emócie a snažia sa nájsť rozdiel napríklad medzi slovenským ministrom zahraničia Jurajom Blanárom (Smer-SD) a jeho budúcim partnerom z liahne Motoristov (Filip Turek?) alebo zvažujú, či je väčším bizárom podpredseda NR SR Andrej Danko (SNS) alebo predseda snemovne Tomio Okamura (SPD), prípadne tipujú, či česká televízia a rozhlas dokážu odolávať politickým tlakom dlhšie ako Rozhlas a televízia Slovenska (RTVS), opusťme radšej túto smutnú pôdu a vráťme sa domov.
Dvanásť krokov Fica k autokracii
Nemienim sa detailne vracať na začiatok tohto volebného obdobia na Slovensku, keď Smer-SD spolu so stranami Hlas-SD a SNS rozvrátili viaceré princípy demokratickej spoločnosti a dosiahli beztrestnosť mnohých predstaviteľov súčasnej moci (novela Trestného zákona, zánik Špeciálnej prokuratúry a pod.). Nemôžem však obísť aktuálnu politickú situáciu, výrazne odštartovanú novelou ústavy, ktorá nateraz rozvrátila zdanlivo jednotný opozičný blok a postavila pred opozičné strany úplne nové úlohy. Bez zadefinovania roly Smeru sa však nezaobídeme.
Posledné dva roky vládnutia tejto koalície viac či menej potvrdzujú napĺňanie scenára, ktorého cieľom je zmeniť demokratický systém na Slovensku na autokratický. Napokon, svoj obdiv voči autoritatívnym režimom v Ázii slovenský premiér Robert Fico vôbec neskrýva a na pekinskom stretnutí s diktátormi sa vôbec necítil nekomfortne.
Dôležité veci treba opakovať, tým skôr, ak sa potvrdzujú. Podľa štúdie amerického politológa Larryho Diamonda jestvuje dvanásť krokov prechodu od demokracie k autokracii: 1. Démonizovať a delegitimizovať politickú opozíciu; 2. Podkopať nezávislosť súdov; 3. Podkopať nezávislosť médií; 4. Získať kontrolu nad verejnoprávnym vysielaním; 5. Obmedziť slobodu internetu; 6. Podmaniť si občiansku spoločnosť: mimovládne organizácie, univerzity, think-tanky; 7. Zastrašiť podnikateľskú komunitu, aby sa podriadila; 8. Odmeniť skupinu lojálnych a spriaznených podnikateľov; 9. Rozšíriť politickú kontrolu nad štátnou byrokraciou a bezpečnosťou; 10. Zmanipulovať volebné pravidlá a 11. Získať kontrolu nad volebnou administratívou. V 12. bode sa hovorí: Opakujte kroky 1 až 11 ešte ráznejšie.
Už máte odfajknuté, čo je splnené, čo sa plní a čo nás ešte čaká?
Pochopme Fica
Po tomto krátkom historickom kontexte si všimnime posledné kroky Roberta Fica. „Nie je cieľom zahraničnej politiky Slovenska, vlády SR, ktorej som premiérom, porážka Ruskej federácie. Už to konečne pochopte.“ Povedal Robert Fico.
Hovorí pritom úplne viditeľné veci, na ktorých niet čo nepochopiť, lebo každý vnímavý pozorovateľ slovenskej politiky a Roberta Fica to vie už dávno. A mnohí si o jeho submisívnom až subordinačnom vzťahu k Rusku myslia aj oveľa horšie veci – formulácia, že keby bol moskovským agentom, nekonal by inak, už zdomácnela.
Ak by sme však ostali len pri týchto vetách, nebolo by to voči premiérovi fér, tak citujme jeho vyjadrenie do konca. „To nie je náš cieľ. Náš cieľ je, aby sa čo najrýchlejšie skončila vojna na Ukrajine, lebo sú to Slovania, ktorí sa medzi sebou zabíjajú,“ povedal v televíznom vysielaní premiér a dodal, že keby Európska únia vynakladala toľko energie na mier, ako vynakladá na podporu vojny na Ukrajine, vojna mohla byť dávno skončená. Čím len opäť potvrdil, že je apologétom putinovského naratívu a preberá aj jeho formulácie.
Najprv teda opravme premiéra, že Európska únia nepodporuje vojnu na Ukrajine, ale podporuje obranu Ukrajiny pred ruskou agresiou a nebyť tohto vkladu krajín EÚ, USA a Kanady, už dávno by boli ruské vojská v Užhorode a zblízka pozorovali slovenské hranice, ako dnes pozorujú a narúšajú hranice Poľska a pobaltských krajín.
Rovnako si trúfnime parafrázovať premiéra Fica, že keby Rusko vynaložilo tisícinu percenta energie na mier, ako vynakladá na podporu vojny na Ukrajine, už by bola vojna dávno skončená. Toto však od Roberta Fica nikdy počuť nebudete, lebo sa to v jeho scenári napísanom Putinom jednoducho nenachádza.
Hanebný postoj k vojne na Ukrajine a adorovanie Ruska je jedným z hlavných dôvodov, prečo nie je spolupráca dnešnej opozície so Smerom-SD možná. Občas to síce prekryjú iné priority opozičných strán, na toto by sa však nemalo zabúdať.
Hrdý na vylúčenie
O tom, že Robert Fico nie je obľúbeným či vyhľadávaným partnerom premiérov krajín EÚ, nebude nikto pochybovať a určite si je toho vedomý aj sám slovenský premiér. Napriek tomu zvykol držať glanc a z istého uhla pohľadu si za svoju vytrvalosť a tvrdošijnosť, s akou obhajuje vlastné videnie sveta, zaslúži rešpekt.
Isteže, svojimi výrokmi a činmi (rokovania s Putinom, narúšanie jednoty Západu…) spochybňuje postavenie Slovenska v EÚ a NATO, čo by zodpovedný predseda vlády, obhajujúci národnoštátne záujmy svojej krajiny, určite nerobil.
To, ako sa však Robert Fico opustil pred niekoľkými dňami, presiahlo všetky doteraz vymedzené hranice. O tom, že Smeru hrozí vylúčenie zo Strany európskych socialistov, sa hovorilo nielen v kuloároch už niekoľko dní, ale Ficovo verejné vystúpenie na Dukle, kde priamo oslovil predsedu Strany európskych socialistov Stefana Löfvena, už vyvoláva obavy zo straty súdnosti: „Som hrdý, pán bývalý švédsky premiér, že ma ideš vylúčiť zo Strany európskych socialistov. Som na to hrdý, pretože ak toto má byť dôvod [stretnutie s ruským a čínskym prezidentom, pozn. autora], tak to je cesta do pekla.“
Byť hrdý na koniec spojenectva Smeru a európskych socialistov, na ďalší prepad vplyvu Smeru a Slovenska v európskej politike, na ešte intenzívnejšie odsúvanie krajiny z rozhodovania o európskej politike hovorí nielen o strate súdnosti, ale aj strate kontaktu s realitou. Toto by si mali uvedomovať všetci, ktorí uvažujú o akejkoľvek kooperácii so Smerom a jeho predsedom – opoziční lídri predovšetkým. Pretože za rokovacím stolom budú mať partnera s nulovým vplyvom v EÚ a veľmi pochybným napojením na Rusko.
Skutočné ciele novely ústavy
Zrejme je nespochybniteľné, že hlasovanie KDH a dvoch poslancov z Hnutia Slovensko za novelu ústavy úplne rozvrátilo vzťahy v opozičnom tábore. Najviac vyhrotené sú medzi Progresívnym Slovenskom Michala Šimečku a Hnutím Slovensko Igora Matoviča – a len ťažko sa pri gradovaní ich sporu a silných slovách na oboch stranách dá očakávať, že v blízkej budúcnosti sa tieto strany spoločne stretnú na nejakom racionálnom rokovaní. K tejto problematike sa ešte vrátime v druhej časti slovenskej opozičnej ságy.
V interakcii Robert Fico – novela ústavy sú dôležité dva momenty. Jedným je rozloženie opozície, ktoré bude zrejme Fico ďalej prehlbovať zahrávaním sa s kartou výhrady vo svedomí, druhým je mandát, aký si prisvojil predovšetkým v súvislosti s článkami ústavy o národnej identite. Ešte v ten deň, keď bola novela ústavy schválená a jedna časť konzervatívnych poslancov sa vytešovala z ustanovení o dvoch pohlaviach a surogátnom materstve (a pod.), Robert Fico už pomaly odhaľoval skutočné ciele svojej perfídnej hry s konzervatívnou obcou. (Snáď si nemyslíte, že zákaz adopcií a súhlas rodičov so školskou výukou o sexe mu niekedy trhali žily?)
Ukázalo sa totiž jasne, že podstatou celej novely pre Fica bol článok sedem o zvrchovanosti predovšetkým vo veciach národnej identity: „Toto vnútorne neuveriteľne posilňuje Slovenskú republiku v súbojoch, ktoré ju čakajú v nasledujúcich dňoch, týždňoch a mesiacoch. Budeme bojovať o ropu, o plyn, budeme bojovať o množstvo iných vecí. Budeme otvorene bojovať so Stranou európskych socialistov a ďalšími a ďalšími vecami,“ povedal Fico, a ak sa ani teraz neotvorili oči naivným poslancom opozície, označujúcim novelu ústavy za najväčší úspech KDH, je namieste konštatovanie, že kým Robert Fico hral šach, oni hrali na štvorčekovom papieri piškvorky.
Iste, tí, čo tomu rozumejú, tvrdia, že v niektorých konfliktoch s EÚ Fico narazí na limity ústavnosti a medzinárodných záväzkov, ale ak vyjdeme z predpokladu, že jeho cieľom nie je poraziť EÚ, ale ďalej rozvoľňovať vzťahy Slovenska s EÚ a oslabovať túto nadnárodnú organizáciu, dávajú jeho kroky oveľa väčší zmysel.
