Kým som zohnala najväčší kus tohto kuchynského náčinia, celkom som sa spotila a predajcovia sa na mňa dívali ako na čistého blázna: Načo vám je taká veľká doska na cesto?
Ale musela som. Všetko, čo sa dalo, sme totiž vždy robili s deťmi spolu. Pečenie vianočných koláčikov bolo rituálom rituálov, ktorý si nikdy nechceli nechať ujsť. Napriek frflaniu mojich kamošiek, že piecť s deťmi je oštara.
„Ty sa s nimi prpleš? Nemáš všetko po zemi?“
Mala som. Múku, práškový cukor, orechy. Prilepené na pančuškách zospodu a na ústach zboku. Neochutnané cesto sa nepatrilo piecť. Nikdy som to však nevzdala. Naučila som sa nehnevať pre ochutnávku medovníkov až po dno plechovej dózy.
Tento rok som znovu vytiahla vykrajovačky, osobitné miesto majú medzi nimi tie farebné plastové, zvieratkovské. Najväčšia bitka bola aj tak vždy o hríbik. Vykrajoval sa veľmi dobre.
Vtláčanie tvaru
Každý Advent bol rovnaký: sadli sme si a urobili bojovú koláčikovú poradu. Zoznam presahoval jedácke kapacity mojich ochutnávačov, ale nedbala som.
Moje šialené gény na pečenie (týmto pozdravujem svoju prastarú mamu, kuchárku v kaštieli v Turčianskom Petre) sa vášnivo vtláčali do mojich detí.
A potom do cesta, najlepšie medovníkového.
Pečenie tvarovalo mňa aj ich. Náš čas.
„Nevaľkaj to také tenké, zhorí ti to v rúre.“ „Skús to ešte raz.“
„Ukladaj vykrajovačku tesne vedľa miesta, kde si skončila. Cesto nemá rado toľko miesenia s múkou, ďalšie koláčiky by mohli byť suché.“
Do cesta osobností sa jemne vtláčala trpezlivosť. Precíznosť. Vytrvalosť. Estetika. Schopnosť dotiahnuť veci do konca a urobiť po sebe poriadok.
Viac než škola pečenia
Dopečené. Naukladané v krabičkách. Krásne perníky, pusinky, linecké a neviem čo ešte, na ktoré s takou hrdosťou pozerali, čupiac pred sklom rúry: „Mami, aha, ako mi tie perníky krásne rastú!“
Pri vyberaní z plechu som len nadškrtla, ako naša pani doktorka zas slúži na Vianoce. Milovali ju. Posledný deň služby doručili priamo k nej úhľadne naukladané koláčiky. Tie, ktoré nestihne napiecť. Vždy sme našli niekoho, komu to sadlo na mieru.
Vianočné pečenie v nich zanechalo doživotnú vianočnú vôňu dobra. Nielen preto, že obe dievčatá bravúrne pečú (Dorka, verím, už v nebi diriguje vianočnú cukráreň) a že tento rok mi parťáka pri pečení vytrvalo robí Miki.
Hľadajú spôsob, ako (sa) darovať. Nezištne. Ticho. Vytrvalo. Aj za cenu, že sebe odoberú. Tak ako sme to videli každý rok robiť Dorotku. Tak ako sa nám to stále odkrýva ešte aj mesiace po jej odchode. Neprestávam žasnúť nad vôňou tohto korenia v nich.
Vianočné pečenie je proste zázračný výchovný proces.
V zásuvke spí pri veľkom valčeku na cesto ešte jeho malý brácho. Čaká na moje vnúčatá, možno už o rok sa znovu rozbehne po doske prvými pokusmi.
Zázraky procesu pečenia môžu pokračovať.
