Celé roky som na to striktne dbala: nakoniec, deti by mali mať jasný harmonogram. Večera, rozprávka, dlhý pokec pri posteli, ale potom už spať.
Aby sme si vydýchli aj my rodičia, hlavne ja.
Možno som však ten svoj dorast „nakazila“ (či pokazila?) nekonečnými debatami v posteli. Čo ja viem?
Isté je, že ako začali mať moje deti „násť“, čas po 21.00 h mi nepatrí. Čudné je, že mi to neprekáža. Nedočkavo čakám na ďalšie pokračovania.
Vyzerá to divne: vek ma už nepustí, často „nedám“ tri hodiny pred polnocou ani debatku s polovičkou, miesto toho trénujem rolu Šípkovej Ruženky a okamžitý storočný spánok. Ani bozky môjho princa so mnou nič nerobia.
Akonáhle sa však v nočnej hodine otvoria dvere na spálni a zjaví sa v nich tvár lorda Hamiltona alebo nášho františkána, nepotrebujem kávu, redbull ani nič podobné. Proste: ožijem.
Tajomstvo noci
Úprimne: skúšala som s nimi rozprávať aj „slušne“, za vidna, ale nefunguje to. Za svetla, keď normálni ľudia normálne komunikujú, niektoré moje deti vydávajú iba neopísateľné, nezapísateľné archaické pazvuky.
Ako im teda rozumieť? Čo to, do kelu, moje deti chcú či nechcú? Čo nosia vo svojom srdci? Čo ich teší, o čom snívajú, ako sa mali, čo zažili, kde boli, s kým sa stretli? Ako sa dostať do ich sveta, do ich jedinečnosti, tešiť sa z ich posunov a rastu v daroch, keď o nich nič neviem?
Mlčanie môjho dorastu v rokoch zúrivej búrlivej puberty bolo trápením. A hľadaním, lebo ja som sa rozprávať chcela.
Nezabrali ani vymámené koučovacie otázky od kamošky profesionálky, žiadne pedagogicko-psychologické rady, odporúčania, postupy, teórie a pokusy.
Jediné, čo zabralo, bola a je … tma. Noc.
Otvorené dvere do tajomstiev
Včera večer som už bola „na zhasnutie“. Teda, myslela som si. Efekt redbullu naskočil pri Šimonovom tieni vo dverách spálne. Jemné poklopanie po pleci znamenalo jediné: Máš čas?
Praštila som všetko, čo som mala v ruke, otočila som sa k nemu. Únava bola razom preč.
Rozprávali sme sa hodinu. Ako dopadla oslava skautských hodov. Čo bolo naprd, čo bolo super. Ako sa má ocko, prečo je rizikom stav, v ktorom práve je. Šimonova trinásta komnata dobrovoľne vydala aj odborné stanoviská k vírusom a baktériám, riziku ich rezistencie voči antibiotikám, možné riešenia, odborné výrazy a chemicko-biologické reakcie. Pokojne, s nadhľadom, trpezlivo. Počúva moje otázky, argumenty a nefrfle. Žiadne pazvuky.
Iba blízkosť a čas, v ktorom žasnem, kto to vyšiel z môjho lona. Čas, v ktorom objavujem nádheru svojich synov až do najhlbšieho špiku – a oni mi ju chcú ukázať. Čas, keď som na nich osobitne hrdá. Čas, v ktorom sú slobodní, prijatí a sami sebou. Čas, keď si hovorím, že sa oplatí nespať. Bol by hriech robiť niečo iné.
Husté minúty. Plnotučné vety. Motivačné emócie. Dozvedela som sa viac, ako za posledný týždeň pri zúfalých pokusoch niečo z neho dostať.
Kvôli otvoreným dverám trinástych komnát sa oplatí nasledujúce ráno klipkať očami.
