Celé to vzniklo úplne prozaicky: ponáhľala som sa. Čas utekal rýchlejšie ako moje ruky a zoznam toho, čo potrebujem v nedeľu do pol jedenástej stihnúť. A tak som hrniec so starostlivo pripravenými jablkami zapla na novej varnej doske naplno.
Hej, blikala mi v hlave pripomienka môjho drahého, že potom to šialene pracuje.
Zdalo sa mi však, že to mám pod kontrolou. Miešala som fakt poctivo. Chcela som to rýchlo a najprv to vyzeralo fajn.
Rýchlo uvarené, šup na koláč. A vtedy na mňa vyliezlo to čierne dno.
Len pre jeho dobro
Drhla som ten hrniec úplne skrúšene a bez slov. Šlo to … zle, čo budem klamať. A vzalo mi to čas, ktorý som chcela získať.
Presne tak, ako keď mám utkvelú predstavu o tom, čo kedy, ako a koľko majú moje deti robiť, najlepšie teraz a hneď.
Materstvo nás niekedy prepaľuje v iniciatíve v mene „bona fide“. Chceme predsa len dobre, vidíme, čo by prospelo, ak by to moje potomstvo už bolo o nejaké tie dva kroky ďalej, ako je. A ako na potvoru, ono sa to nehýbe a nehýbe. Takže… čo tak tomu trošku, ozaj len trošku pomôcť?
Priamo či zákulisne, prísne či láskavo, prefíkane alebo prostoducho. Jednoducho, pridáme pod hrncom dozrievania svojich detí viac plynu. Však je to pod kontrolou, „miešame“.
Prd.
X-krát som musela pomaly oškrabávať pripálený vzťah, sebavedomie detí či iné dôsledky žeravej materskej snahy „trošku pomôcť“. A niektoré defekty sa hojili riadne dlho.
Dobrý krém sa varí pomaly
A tak si vďaka tomu pripálenému hrncu opakujem kulinárske zásady nielen pre kuchyňu: Dobrý krém sa varí pomaly. Nemá potom hrčky. Nepripáli sa. Má správnu konzistenciu a teplotu. Vonia tou správnou vôňou. Chutí. Som naň hrdá. Nestrácam potom zbytočne čas a sily. Nehanbím sa.
Všetko, čo má byť vo výsledku maximálne dobré, si vyžaduje čas a more trpezlivosti. A deti sú oveľa vzácnejšie ako niečo, čo dnes navarím a zjem.
Uberám plyn.
