Je to divné, ale prišla som na to dôsledným pozorovaním – aj v našej rodine.
Príliš dlhé opatrovanie detí doma, hlavne po štádiu puberty, by malo byť trestným činom. Úplne vážne. A to sme my na Slovensku v tejto disciplíne zrejme lídrom.
Veď áno, štarty a odlety do neznáma sú extra náročné. Niet kde bývať. Niet za čo bývať a žiť. A tak dieťa prikryjeme ešte aj svojou vlastnou perinou, aby sa mu, chúďaťu, niečo zlé nestalo.
Nemám to rada. Lebo ak nás niečo život naučí, tak vtedy, keď nás primerane (a niekedy aj kúsok viac) obúcha. Platí to aj pre deti.
Batôžtek s buchtami
Ono to „vysáčkovanie“ z domu môže mať iks podôb.
Pamätám si, ako som dospela, keď ma mama v pätnástich ako ťažkého pubertiaka bez predstavy o realite vystrkala k susede cez panelákovú chodbu po šálku cukru do koláča.
Myslela som, že na tých štyroch metroch na dlažbe panelákovej chodby, kým mi milá suseda otvorila a podala cukor, umriem. Dnes som za to postrčenie do života vďačná.
A už pekných päť rokov na otázku známych, ako sa majú naše deti, odpovedám: „Vnímam, že sú po dátume exspirácie. Pobyt u nás doma im viac škodí, ako pomáha.“
Súc vášnivý čitateľ Dobšinského zbierky ľudových rozprávok, do bodky už presne viem, aké dôležité je ustriehnuť čas, kedy podať dieťaťu batôžtek s buchtami a poslať ho do sveta.
Lenivý prst Adama
Vždy mi príde na rozum ten – slušne povedané – ležérne zdvihnutý prst Adama z obrazu stvorenia na strope Sixtínskej kaplnky. Adam sa teda moc netrhá, aby niečo so sebou urobil. Aby sa pohol. Až sa mi ho žiada mierne drcnúť, nech sa, chlapec, preberie.
S našimi deťmi je to tiež tak. Keď nemusia, nepohnú sa. A čím dlhšie nemusia, tým horšia pohroma. Niekedy celoživotná.
Pred piatimi rokmi sme po náročnej komunikácii s dorastom doma vydali rodičovské vyhlásenie, že po skončení školy si musí každý nájsť svoje bývanie a uživiť sa. Nie kvôli nedostatku miesta. Kvôli schopnosti naučiť sa žiť a vážiť si veci. Aj tie, čo im u rodičov prídu „samourobiteľné“ a nestoja ani za poďakovanie, nieto za osobný vklad.
Prvá na rade bola druhorodená, brala to ťažko. Za tri roky sa sťahovala päťkrát a vzdychala, kde sa tie veci množia. Keď však prišla domov, bez slova si vyhrnula rukávy a umyla nám riad. Naučila sa ďakovať aj opýtať sa, čo by nám pomohlo. Už nebolo treba kázne, slovné prestrelky ani trénovanie pántov dverí.
Ďalšieho adepta na odchod do sveta sa mi už žiadalo pre jeho postoje defenestrovať, našťastie mal v izbe strešné okno. Ale tie tri mesiace, čo býval pred svadbou sám v byte, kde sa potom nasťahovali s polovičkou, mu dali viac ako celá puberta doma.
Naozaj dospel.
Preto sa mi ježia chlpy vždy, keď počujem, ako mama perie ponožtičky svojmu 40-ročnému synovi.
Tak, prosím, nedržte svoje exspirované deti doma. Nerobte im zle. Nerobte si zle.
