Pamätám si všetky okamihy, ktorými sa tie nádherné výmeny informácií o ľudskej intimite začali. Vždy to boli nejaké tie „aha momenty“, keď som svojím šiestym zmyslom vnímala impulz odpovedať.
„Mami, ako sa to naše bábätko dostane von?“
A teraz vysvetliť zvedavej štvorročnej všetky detaily tak, aby som ju neznechutila dospeláckymi faktami, ale ani neupratala vetou „to ti ešte netreba“… Keď som tieto otázky občas spomínala priateľom, boli spotení už len pri počúvaní. Napriek tomu som tie výzvy milovala.
Háklivé veci
Možno práve preto, že mne presne tieto „háklivé veci“ vrátane menštruácie nemal kto vysvetliť. Pretože môj otec mal ako argument len stredovekú tézu o páse cudnosti a mama si nebola istá, či takéto témy „už“ dám. Až kým som sa k tomu – našťastie, cez dobré zdroje – nedopracovala sama.
Je mi to doteraz čudné, keďže som ešte nestretla človeka, ktorého by – z akéhokoľvek dôvodu – sexualita nezaujímala. Prečo by mali byť deti výnimkou vtedy, keď sa pýtajú? Nikdy som ich s týmito otázkami ako mama neposlala kade ľahšie. Sadli sme si hneď a už to šlo…
Jediné, kvôli čomu som sa vždy musela viac nadýchnuť, bola spätná väzba na práve vysvetlené. Ako aj kvôli pokecu o cestičke bábätka von z môjho veľkého brucha, kde sa zrazu zjavilo viac zvedavých uší ako len tie prvé dve.
„Chcem tú cestičku vidieť, teraz, mami! Inak neuverím, že tam je!“
Uhrala som to: „Toto je tajomstvo každej ženy, ktoré môže vidieť a rovnako aj chrániť len jej manžel. A potom tú cestičku môže vidieť už len ujo doktor, keď pomáha vyjsť bábätku von.“
Cesta pre bábätko
Debaty tohto typu boli u nás husté a časté, hlášky z nich sa stali rodinným pokladom. Až mi príchodom puberty našich detí, keď sa aj za týmito témami zavreli dvere, ostalo smutno. Ale pravidlo bolo jasné: otvárať, keď bude záujem alebo vhodná situácia. A tak som len čakala, aj keď sa mi to nezdalo.
Príležitostí nebolo až tak veľa. Chlapci si potvorsky dávali pozor, aby sa nedotkli týchto „blbých vecí“. Navyše, veci lásky sa im úspešne vyhýbali – alebo oni im. Bola som „ako na tŕni“, títo dvaja poslední veľa z pôvodnej edukácie nenachytali, a už sa holia.
Našťastie, tri ženy v dome a neustála potreba vložiek urobili svoje – bolo treba vysvetľovať PMS (predmenštruačný syndróm), občasné zabúdanie hygienických potrieb na WC či špinavú plachtu. Oči sa síce prevracali, ale protesty neboli.
Ale zrazu bolo aj tak ticho. Až príliš.
No len dovtedy, kým autorka otázky o cestičke bábätka z bruška nebola po svadbe v druhom stave a neprišli komplikácie a hospitalizácia. Zrazu sa v rodinnom Whatsappe bez môjho pričinenia objavila správa z oblasti gynekológie a pôrodníctva.
Otvorená výzva
V ten večer po mesiacoch ticha vystrelila popri jedle do éteru otázka: „Čo je to krčok maternice?“ Videla som, ako moji dorastenci zmrzli a ústa, dovtedy mechanicky žujúce večeru, sa nie celkom dobrovoľne zastavili. Chcelo sa mi smiať a skákať od radosti: prišla otvorená výzva – a k nej aj odpovede a debata.
K budúcej prvorodičke sa čoskoro pridala aj naša nevesta, naša nová dcéra, a tak sa téma „toho blbého“, teda intimity, opäť prirodzene stala súčasťou nášho rodinného diania.
Správy z Whatsappu o situácii jednej či druhej okorenili náš domáci život. Príchod prvého vnúčaťa znamenal doplnenie chýbajúceho multidisciplinárnymi lekciami.
Život sa nedá zastaviť a nájde si cestu sám. Aj priestor na rozhovory.
Do svojho interného úložiska v hlave aj v srdci som si zapísala: Neboj sa čakať. Na všetko príde čas!










