Nieže by ma ten prvý pôrod nevyšťavil.
Blízkosť pri raste našich detí ma však naučila, že „fázy pôrodné“ sa opakujú pri každom vývojovom štádiu.
Ohnutý ubolený chrbát, keď sa dieťa učí chodiť. Ohučané uši z nekonečného „dada- tata“, vyčerpanosť zmixovaná s radosťou, že príde prvá veta. Nekonečné umývanie seba, dieťaťa, stola, podlahy, riadu. Učíme sa samostatne jesť. Prvé písmenká. Prvý samostatný odchod z domu na strednú. Koľko tých prerodov bolo?
Na niektoré tie „fázy pôrodné“ sa zabudnúť nedá. Nemusím pozerať na fotky, aby som si pamätala Jakuba v maku. Môj treťorodený po pokuse samostatne jesť svoje milované rezance s makom bol celý bodkovaný. Vymyť čierne zrnká z jeho blond kučier…
A potom ten zázrak, keď už to šlo. Hrdosť. Úľava. Brutálna únava. Slzy. Radosť. Hŕba pocitov a jedna mama. Už to len predýchať.
Dozrievanie je najťažším pôrodom
Niekedy sa však dozrievanie rodilo ťažko. Akoby sa fáza vývoja, ku ktorej treba prejsť, zasekla v pôrodných cestách života.
Úprimne, je to horšia morda ako ten prvý biologický pôrod. Zlé je, že na fázy dorastania k zrelosti už ani žiadna forma „cisaráku“ či „klieští“ nefunguje. Len svätá trpezlivosť, jasné hranice a nádej, že to raz príde.
Ako u nás. Keď nám Giacom o vyrástol z makových rezancov, zápasili sme presne s takýmto zaseknutím.
Krv a pot.
Nebude kosiť, lebo má alergiu. Nebude to či ono, lebo nie je otrok. Nemá na nás čas. Nezaujímame ho. Zoznam „ne-“ vysoko presahoval zoznam pozitívneho „dávam sa, som, prijímam“.
A teraz „nezabiť“ to dieťa tým, že sa otočíme chrbtom a necháme ho zadusiť sa patovou situáciou. (A „nezabiť“ ho ani slovom, hoci sa to niekedy tak strašne tisne na jazyk.)
Veriť v tejto situácii zmene je čisté materské šialenstvo, ale neviem to inak. Vkladala som do neho poctivo dobré. Je to tam. Príde to.
Stojí za to čakať na zázrak
Päť rokov po poslednej prestrelke v „druhej dozrievajúcej fáze pôrodnej“ prichádza telefonát.
„Maminka, môžem si prísť požičať kosačku? Potrebujem dať do poriadku ten náš sad. A ako sa robí jablková šťava? Treba dať cukor?“
Už len z vrúcnosti toho oslovenia sa cítim ako laureát Nobelovej ceny za mier. Chýbalo mi to po celé tie ťažké roky, kým som bola „Pani nikto“. A to kosenie, ktoré neprichádzalo doma do úvahy?
V noci po dni, keď si Jakub prišiel s rozžiarenými očami po kosačku, narodeninový darček, nevieme spať. Smiať sa, plakať? „Maminka,“ (zas to tak nežne pohladilo) to ako ste vedeli, že presne po takejto som túžil?“ Ruky aj hlas sa mu chveli niečím, čo predtým nebolo. Pokorou. Vďakou. Zrelosťou.
Pôrod sa podaril, zázrak prišiel.
Čakať naň sa mame vždy oplatí. Čas nehrá rolu.
