Deň odprosenia, ktorý sa 16. novembra uskutočnil v historickej budove Národnej rady SR v Bratislave, nebol len jedným z mnohých náboženských podujatí. Išlo o gesto, ktoré výrazne presiahlo rámec náboženského života a vstúpilo do hodnotového civilného priestoru. V predvečer výročia novembrovej revolúcie z roku 1989, ktorá priniesla zásadné spoločenské zmeny, sa na jednom mieste stretli katolíci, evanjelici, baptisti, metodisti, členovia menších cirkví aj ľudia bez formálnej náboženskej príslušnosti. Cieľom bolo pomenovať to, čo sa na Slovensku často prehliada: tiene a „kostlivcov“ našej minulosti.
Podujatie viedol katolícky spišský diecézny biskup František Trstenský. Katolícku cirkev ďalej zastupoval bratislavský arcibiskup metropolita Stanislav Zvolenský. Medzi prítomnými boli aj prešovský gréckokatolícky arcibiskup a metropolita Jonáš Maxim, biskup Apoštolskej cirkvi Pavol Zsolnai, kazateľ Bratskej jednoty baptistov Michal Kevický, arcibiskup Starokatolíckej cirkvi na Slovensku Vlastimil Šugan, generálny sekretár Slovenskej evanjelickej aliancie Dušan Uhrín či Milica Križanová z hnutia Crescendo Slovensko.
V modlitbách a silných symbolických gestách zaznelo to, čo sa v našom verejnom priestore nie vždy vyslovuje nahlas. Prosba o odpustenie za roky cirkevného rozdelenia a vzájomného povyšovania sa. Ľútosť nad tým, že kresťania niekedy viac strážili svoje mantinely, než budovali mosty. Priznanie zlyhaní, keď slová o láske stratili obsah. A predovšetkým pokánie za mlčanie v časoch, keď bolo treba hovoriť – či už počas fašistického režimu, arizácií a otvorených prejavov antisemitizmu, pri prejavoch nenávisti voči Rómom, alebo pri pohŕdaní menšími cirkvami.
„Jom Kippur“
Na Slovensku, kde sa minulosť často relativizuje alebo vytláča, pôsobilo toto podujatie ako vzácny moment úprimnosti. Nie akcia pre vyvolených, ale pokus o spoločenský reštart: pripomenutie, že morálne zlyhania nepatria len do učebníc dejepisu, ale tvoria podhubie dnešných napätí, nedôvery a predsudkov. Odvaha pomenovať chyby je znakom zrelosti, nie slabosti. Ostáva len veriť, že nepôjde o ojedinelý čin a že podobný slovenský „Jom Kippur“ (deň zmierenia – najväčší sviatok v židovskom kalendári) môže mať pokračovanie s cieľom udržiavať reflexiu na všetkých úrovniach spoločnosti.
Pozitívne je, že podujatie nemalo politické črty. Prítomnosť prezidenta republiky SR Petra Pellegriniho bola na mieste a rovnako bolo správne, že nemal žiadny príhovor. Účasť hlavy štátu pripomenula, že zmierenie nie je čisto náboženskou témou, hoci môže a má vzísť práve z cirkevného prostredia. Je to hodnota, ktorá presahuje vierovyznanie a dotýka sa kvality spolunažívania v krajine. Režimy 20. storočia – nacizmus aj komunizmus – sa mohli šíriť aj preto, že sa našlo málo tých, ktorí sa proti nim aktívne postavili. A antisemitizmus či nenávisť voči Rómom prežívajú dodnes aj pre nezrelosť spoločenských lídrov.
Vzácna zhoda cirkví ukázala, že mnohé hodnoty sú spoločné bez ohľadu na legitímne rozdiely: úcta k ľudskej dôstojnosti, transparentnosť a čistota verejného života, citlivosť voči slabším, odpor k totalitným politickým systémom a ideológiám, ktoré si človeka cenia len podľa príslušnosti či výkonu. Aj dôraz na odmietnutie korupcie – „rakoviny“ zdravého vývoja spoločnosti –, aby všetci mohli mať rovnaké možnosti na uplatnenie svojich talentov. Podujatie ukázalo, ako málo priestoru sa počas transformácie z centrálne plánovanej ekonomiky na trhové hospodárstvo venovalo morálnemu dozrievaniu a spravodlivosti v spoločnosti. Deň odprosenia tak nebol návratom do minulosti, ale výzvou, aby kresťania – a každý občan – prispeli k zdravšej budúcnosti.
Starosvetský pojem?
Pri téme temného dedičstva druhej svetovej vojny však malo jasne zaznieť odmietnutie totalitného ľudáckeho režimu vojnového Slovenského štátu, kolaborujúceho s nacizmom. A, naopak, bola to príležitosť zdôrazniť hrdosť na viac ako 640 jednotlivcov zo Slovenska, ktorí získali ocenenie Spravodlivý medzi národmi. (Pozn. red.: Spravodlivý medzi národmi je najvyššie civilné ocenenie Izraela udeľované Nežidom, ktorí počas holokaustu s nasadením vlastného života a nezištne zachraňovali Židov pred prenasledovaním a smrťou.) V prepočte na slovenské obyvateľstvo ide o jeden z najvyšších počtov ocenených v Európe. Väčšiu váhu by celému podujatiu dodalo aj to, keby záverečné áronovské požehnanie, ktoré predniesol generálny biskup ECAV na Slovensku Ivan Eľko, zaznelo z úst prítomného rabína Ústredného zväzu židovských náboženských obcí Mišu Kapustina.
Pojem „pokánie“ môže znieť starosvetsky, no jeho potreba je nadčasová – dokonca urgentná: priznať chyby, prevziať zodpovednosť a pokúsiť sa o nový začiatok. V čase, keď Slovensko zápasí s polarizáciou, môže byť práve toto jedným z impulzov, ktoré nám chýbajú.
