Pred niekoľkými mesiacmi štátny tajomník na ministerstve kultúry Lukáš Machala poslal inštitúciám v pôsobnosti rezortu mail a požadoval desaťpercentné zníženie personálnych stavov, vraj v záujme konsolidácie verejných zdrojov a podľa nariadenia ministerstva financií.
Vtedy mohla niektorým kverulantom prísť na um aj táto paralela. Že kultúru treba zdecimovať. Nestretol som sa s tým, ale možno som nerešeršoval veľmi detailne.
Viaceré kultúrne inštitúcie boli touto požiadavkou šokované a netajili sa, že splnenie tejto predstavy môže viesť až ku kolapsu ich činnosti (napríklad v prípade SND by išlo o 80 zamestnancov, v Slovenskej filharmónii by sa týkala 28 ľudí…).
Zdá sa ako logické, že pri takmer celoplošnom konsolidačnom nálete na slovenskú spoločnosť nemôže ostať ani kultúra chránenou oblasťou. Straty sa zrejme budú počítať aj v divadlách, múzeách, galériách, knižniciach či ústavoch bez ohľadu na to, akým zlyhaním je doterajší priebeh konsolidácií. Áno, ale…
Pohár sa prelial v SND
Napokon, počas pôsobenia dua Martina Šimkovičová – Lukáš Machala nastali viaceré zmeny či až čistky v niekoľkých organizáciách. Mimoriadne agresívne v Slovenskej národnej galérii, kde na protest odišlo niekoľko desiatok ľudí.
Skutočný poprask v médiách však vznikol až v súvislosti s dianím v Slovenskom národnom divadle, kde svoj vzdor dala najavo najmä činohra. Prepustenie piatich hercov, de facto prevedenie z interného do externého stavu, sa týka aj známych mien ako Roman Poláčik, Táňa Pauhofová, Daniel Žulčák, Martin Šalacha a Anna Magdaléna Hroboňová.
Priznajme, v bratislavskej činohre pôsobí viacero hercov, ktorí sa nezvykli tajiť kritikou, ak sa im zdalo, že momentálna politická moc zneužíva svoje postavenie. Dali to najavo neraz aj na verejných zhromaždeniach, akciách alebo diskusiách.
Pochybnosťami, či spomínané personálne zmeny sú naozaj len prejavom nutnosti konsolidovať sa netajili ani hviezdne mená činohry Martin Huba, Emília Vášáryová, Emil Horváth, Zuzana Fialová, Milan Ondrík a ďalší.
Vo svojich reakciách viacerí spomínali slová pomsta, zastrašovanie či komunistické praktiky. Samotná činohra ponúkla viacero riešení, ako predísť tejto zmene, dokonca niektorí ponúkli svoje posty.
Šéfka SND Zuzana Ťapáková však akceptovala len ponuku Tatiany Pauhofovej, t. č. na materskej. Zrejme aj vo vedení kultúry si uvedomili, že ak by o pozície prišli Martin Huba alebo Emil Horváth, zrejme by to zamávalo aj voličmi súčasnej koalície.
Slovník šéfky národného striebra
Avšak nikto viac ako poverená riaditeľka Zuzana Ťapáková nepotvrdil, že v tomto prípade nejde len o konsolidáciu. Jej slovník je všetkým iným, len nie slovníkom štátnej funkcionárky, ktorej ide o bezproblémový chod zverenej inštitúcie:
„Prepúšťanie sa netýka iba hercov a nerozumiem, prečo práve herci majú byť niečo výnimočné. Teraz bude pol republiky hore nohami preto, že päť hercov prechádza z interného do externého stavu.“
Argumentácia konsolidáciou a nahradenie interného stavu externým však naráža aj na základnú logiku. Presunom do externého stavu sa nedá veľa ušetriť, lebo hrať sa musí a viacero hercov je momentálne jednoducho nenahraditeľných.
Navyše ak sa konsolidáciou verejných financií argumentuje v čase prípravy nového Múzea národného obrodenia (za vyše desať miliónov eur), predražených leteniek pani ministerky, bizarného nákupu záhradnej techniky (traktory, kosačky a pod. za pol milióna eur) či notebookov za 160-tisíc eur, je tento spôsob konsolidácie jednoducho nešťastný.
