Prvé dve bratislavské demonštrácie po zásahu polície na Národnej triede v Prahe 17. novembra 1989 sa odohrali na Hviezdoslavovom námestí. Predchádzalo im stretnutie niekoľkých stoviek ľudí v Umeleckej besede v nedeľu 19. novembra, kde účastníci podpísali protestné vyhlásenie. V ten deň vzniklo občianske hnutie Verejnosť proti násiliu, ktoré prevzalo organizáciu protestov a opozičných aktivít voči vláde Komunistickej strany Československa (KSČ).
Pre tisíce protestujúcich však bolo Hviezdoslavovo námestie už po dvoch dňoch malé, tak sa ľudia od stredy 22. novembra schádzali na Námestí SNP.
Protestujúci stáli na preplnenom námestí až po Poľské kultúrne stredisko – keď sa k nim pridali aj robotníci z bratislavských podnikov, tušili, že už proti nim polícia nezasiahne. Odvtedy je Poľský inštitút a zablokovaná električková trať pre mňa relevantným signálom toho, či je protest porovnateľný s tými novembrovými. Väčšinou to tak nebýva, výnimkou boli protesty po smrti Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. A ten včerajší.
Občania a médiá o Novembri
Sedemnásty november si v tomto roku samostatne pripomenuli dve zložky slovenskej spoločnosti – občianska a politická. Predstavitelia politických strán organizujú protestné zhromaždenia v krajských mestách, občianske združenia si pripomínajú november na stovkách stretnutí v štyridsiatich mestách na Slovensku, v Česku (Praha, Brno, Zlín) a v európskych mestách (Brusel, Krakov).
V bratislavskom kníhkupectve Martinus a v Starej tržnici sa diskutovalo o množstve tém spojených s uplynulými 37 rokmi aj o stave slovenskej spoločnosti. V Martinuse trojica ústavných právnikov – Lucia Berdisová a Katarína Batková spolu s Marekom Káčerom – analyzovala, či sa cíti vďaka novelizácii ústavy slobodná. Pripomína, ktoré z 12 požiadaviek z Novembra sa podarilo splniť, prečo sa štát usiluje zasahovať do práv jednotlivcov a či sa darí ústavným sudcom brániť svojvôli štátnych orgánov.

Na Námestí SNP sa v tom čase stavalo pódium, čo zblízka sledovala socha partizána, zahalená do bieleho plátna s logom Verejnosti proti násiliu.
Viacero známych tvárí
Do Starej tržnice medzitým prišla skupina stredoškolákov. Viaceré školy zrejme využili sedemnásty november a vyrazili do terénu. Moderátorka Jana Krescanko Dibáková z denníka SME v tom čase končila diskusiu s dvojicou Marek Mach (Mladí proti fašizmu) a Adam Blaško (podcast Piatoček).
Na pódiu ich nahradil Braňo Dobšinský z portálu Aktuality s historičkou Marínou Zavackou a aktivistom Jurajom Rizmanom (Post Bellum). Témou boli síce Krpce, valašky a plebejské košele? Čo naozaj vieme o našich dejinách?, Braňo však viedol diskusiu najmä o súčasnosti.

Zavacká glosovala totalitné režimy v 20. storočí a trochu šokovala prítomných pozitívnym postojom ku krčmárke, ktorá sa bránila proti výpalníkovi Jánošíkovi aj suchým hrachom. Rizman pripomenul veľké osobnosti slovenských dejín, na ktoré by sme mali nadväzovať – Matej Bel, Adam František Kollár, maršal Andrej Hadik, ktorý počas sedemročnej vojny v roku 1757 s malým oddielom husárov obsadil Berlín. Odvtedy poznáme spojenie husársky kúsok.
V električke do Petržalky spomínala herečka Kamila Magálová na udalosti v revolučnom Novembri cez pieseň Milana Lasicu a Jara Filipa Do batôžka. Text piesne čítali dva detské hlásky. V rozhlasovej relácii Z prvej ruky antropologička a etnologička Soňa Gyárfáš Lutherová v diskusii s českým historikom Michalom Macháčkom analyzovala udalosti Novembra ‘89 a hovorila, že viac ako idealizácia nežnej revolúcie jej prekáža bagatelizácia tejto udalosti.
Rokovania vlády o prehĺbení spolupráce s Ruskom práve včera, keď sa oslavoval sviatok demokracie, označila za priamy útok na November ‘89 až za provokáciu. Zrejme v tom čase ešte netušila, že rovnako sa úplne nečakane vyjadrí aj prezident Peter Pellegrini.
Vláda a koaliční poslanci idú v protismere
V rovnakom čase, keď si tisícky občanov pripomínali udalosť, vďaka ktorej sme sa zbavili politickej podriadenosti Moskve, členovia slovenskej vlády rokovali o tom, ako sa hospodársky ešte tesnejšie previazať s ruskými záujmami v strednej Európe.
Jedným z bodov jej rokovania, ktoré sa nekonalo ako zvyčajne v stredu, ale práve v tento deň, bola Informácia o priebehu a výsledkoch 22. zasadnutia Medzivládnej komisie pre hospodársku a vedecko-technickú spoluprácu medzi Slovenskou republikou a Ruskou federáciou dňa 26. októbra 2026 v Moskve.
Inak ako provokácia a hodená rukavica sa tento zvolený termín nedá vnímať – a reakcia hlavy štátu to len potvrdzuje. Vláda jednoducho pokračuje v plnení programu, na ktorom sa dohodol premiér Robert Fico s ruským prezidentom Vladimirom Putinom vlani v Pekingu.
Fico ťahá Slovensko na Východ
Fico sa usiluje o postupné vytesňovanie Slovenska z priestoru Európskej únie (EÚ) a NATO. Logickým výsledkom tejto Ficovej snahy môže byť, že budúce voľby budú najmä o tom, či chceme patriť na Západ, alebo sa vrátiť pod vplyv Moskvy.
V rovnakom čase, keď si tisícky občanov pripomínali udalosť, vďaka ktorej sme sa zbavili vedúcej úlohy jednej strany a začali budovať právny štát, rozhodla sa väčšina koaličných poslancov v Ústavnoprávnom výbore NR SR prelomiť pravidlo rokovacieho poriadku, podľa ktorého platí, že ak prepadne nejaký návrh zákona druhýkrát, môže sa o ňom rokovať až o šesť mesiacov.
Stalo sa to pri zákone o zrušení voľby poštou zo zahraničia, keď v sále bol z predkladateľov iba podpredseda Tibor Gašpar, ale keďže schôdzu viedol, nemohol ten zákon aj predkladať. O zákone sa teda bude rokovať, hoci rokovací poriadok tvrdí opak.
Europoslanec Ľuboš Blaha (Smer-SSD), ktorý pred niekoľkými dňami spolu s tromi poslancami Smeru zahlasoval proti rezolúcii Európskeho parlamentu odsudzujúcej deportácie ukrajinských detí do Ruska, sa v tom istom čase poklonil hrobu Gustáva Husáka. Na sociálnej sieti uverejnil tento akt aj so slovnými útokmi na 17. november a ponovembrový vývoj. Fakt, že z 37 rokov po Novembri ‘89 bol Vladimír Mečiar premiérom viac ako sedem rokov a Robert Fico trinásť, sa mu do prejavu nezmestil.
Na námestiach je plno
Podvečeru dominovali protestné zhromaždenia. Najprv sa na Námestí nežnej revolúcie pred Starou tržnicou prihovoril zhromaždeným poslanec Národnej rady SR a jedna z osobností nežnej revolúcie František Mikloško (Kresťanskodemokratické hnutie, KDH) a vyzval mladých, aby pokračovali v tom, čo sa začalo v Novembri ‘89, a aby nedovolili Ficovi vyhrať ďalšie voľby.
Pieseň Modlitba pro Martu zaspievala symbolicky o 17.11 hod. herečka Kamila Magálová a potom sa ľudia presunuli na susediace Námestie SNP, ktoré bolo plné podobne ako v ‘89, hoci vlaňajšiu účasť na Námestí slobody nepresiahlo. Zrejme aj pre nezhody v opozícii, kto na tribúnu na námestí patrí a kto nie. Viacerých zrejme odradilo aj daždivé počasie.
Idea: Opozícia spoločne proti vláde
Protest začal novembrový tribún Ján Budaj, nasledoval predseda strany Demokrati Jaroslav Naď a, podobne ako Mikloško a Budaj, aj on vyzval na spoločný postup opozície voči Ficovej vláde.
Slovo dostala aj dcéra Milana Lasicu Hana a líder Maďarskej aliancie László Gubík. Predsedov KDH a Slobody a Solidarity zastupovali poslanci NR SR Marián Čaučík (KDH) a Vladimíra Marcinková. Predsedovia zhromaždeniu zrazu nechýbali. V závere vystúpil líder Progresívneho Slovenska Michal Šimečka a slovami „pošlime smerákov na smetisko dejín“ v podstate potvrdil, o čom okrem iného boli pre časť spoločnosti oslavy Novembra.
Do volieb je necelý rok, na ulici sa nevyhrajú, čo zisťujú pomaly aj v Česku napriek famóznej účasti na Letnej. Slovensko potrebuje vytvoriť alternatívu voči súčasnej moci, presvedčivý volebný program na oslovenie voličov a dohodu na prioritách vládneho programu.
Dohoda liberálneho Progresívneho Slovenska a konzervatívnejších Demokratov na volebnej koalícii zodpovedá nielen ideám Novembra ‘89, ale aj projektu, vďaka ktorému bol v roku 1998 porazený Vladimír Mečiar.
















