Byty zadarmo, lacné potraviny, práca pre každého. Rok čo rok prieskumy ukazujú, že mnohí ľudia na obdobie totalitného komunistického režimu spomínajú s nostalgiou. Prečo majú pocit, že sa im vtedy žilo lepšie ako teraz?
Socializmus mal totiž aj svoju „ľudskú tvár“. Výmenou za poslušnosť a vzdanie sa slobody ponúkal ľuďom istotu práce, lacné bývanie a základné sociálne zabezpečenie. Slušnú životnú úroveň sľuboval aj jednoduchým ľuďom, schopným vykonávať iba manuálnu prácu. Práve tí teraz za ním v prieskumoch smútia najviac.
Istoty, ktoré štát vtedy ponúkal, udržiaval na úkor budúcnosti. Ceny držal nízko, no mnohé podniky vyrábali draho a na starých strojoch. Kým na Západe stavali modernejšie továrne a vyrábali lepšie výrobky, socialistické Československo zaostávalo.
Miesto toho, aby štát dával viac peňazí do nových technológií a rozvoja krajiny, spotreboval ich na udržiavanie podnikov, ktoré si nedokázali zarobiť ani na svoje fungovanie. Životná úroveň sa tak nemohla dlhodobo zlepšovať. Ľudia sa síce tešili, že majú istoty, účet za to však museli zaplatiť ich deti a vnuci.
Slovensko • postoje k režimu
Nostalgia za socializmom. A zároveň podpora demokracie
Prieskum medzi ľuďmi na Slovensku ukazuje, že pozitívne spomienky na komunistickú totalitu nemusia automaticky znamenať aj odmietanie demokracie.
Kedy sa podľa opýtaných žilo lepšie?
Ktorý politický systém je najlepší?
63 %
považuje demokraciu za najlepší typ politického systému
Ide o inú otázku než hodnotenie života pred rokom 1989.
Žilo sa v komunizme lepšie?
Podľa nedávneho prieskumu Inštitútu DEKK si takmer 60 percent ľudí na Slovensku myslí, že život v komunizme bol lepší, ako je dnes. Opačný názor má 33 percent respondentov. Ide o veľmi vysoké číslo – v minulých rokoch sa ľudia skôr prikláňali k názoru, že lepšie sa žije teraz.
Iný prieskum agentúr Ipsos a Focus pre web Moravec.cz ukazuje rozdielne čísla. V Česku si myslí, že by sa ľuďom žilo lepšie, ak by komunistický režim nepadol takmer pätina opýtaných. Na Slovensku by návrat pred november 1989 uvítalo 37 percent obyvateľov. Naopak, v oboch krajinách bola zhruba polovica opýtaných proti komunistickému režimu.
Riaditeľ Inštitútu DEKK Pavol Kosnáč hovorí, že jedným z dôvodov rozdielneho zmýšľania Slovákov je, že Slovensko zo socializmu materiálne benefitovalo viac ako Česko: „Pre nich to bola skôr éra stagnácie, zatiaľ čo u nás sa zrýchlila industrializácia. Obyvatelia mnohých obcí sa dostali ku kanalizácii či elektrine až počas tohto obdobia.“
Na druhej strane výskum ukazuje, že napriek nostalgii za totalitným režimom až 63 percent Slovákov považuje demokraciu za najlepší typ politického systému.
Podľa Kosnáča mnohí ľudia dnes síce materiálne prosperujú, no pribúda pocit osamelosti, neistoty a straty komunity. V ľuďoch teda rastie potreba istoty často aj na úkor slobody.
Najchudobnejšia časť spoločnosti sa cíti aj materiálne horšie, primárne míňa najmä na základné potraviny, bývanie a energie. Mnohé služby, ktoré výrazne zdraželi, si táto skupina často nemôže vôbec dovoliť, napríklad opravu zubov, rekonštrukciu bytu či opravu auta.
Aké boli ceny a platy?
V skutočnosti si dnes človek s priemerným platom môže dovoliť viac ako za socializmu. V roku 1989 boli v Československu platy v priemere 3 100 korún československých (Kčs), priemerný dôchodok bol 1 300 Kčs. Dôležitý je však prepočet, koľko tovarov a služieb sa za to vtedy dalo kúpiť – teda tzv. reálna mzda. Na Slovensku sa dostala nad predrevolučnú úroveň až v roku 2007, v Česku o niečo skôr.
Pri porovnaní cien nemožno použiť jednoduchý prepočet, ale čas, ktorý treba na kúpu konkrétneho tovaru odpracovať. Výsledky sú jednoznačné. Zo základných potravín teraz pracujeme dlhšie iba na chlieb.
V ostatných položkách dnešné zárobky vystačia na oveľa viac. Na kúpu desiatich vajec bolo napríklad počas totality treba pracovať 42 minút, teraz pracovník za rovnaký čas zarobí na 30 vajec. Pri múke je to štyrikrát kratší čas práce, pri cukre až šesťkrát. Znamená to, že tieto výrobky sú pre nás dnes reálne výrazne lacnejšie ako vtedy.
Ešte väčšie rozdiely vidno pri oblečení, obuvi či vybavení domácnosti. Na topánky sa do roku 1989 muselo pracovať dva až tri dni, dnes je to päť až sedem hodín. Pri chladničke to boli aj dva mesiace, pri farebnom televízore dokonca aj viac ako štyri. Teraz na ich kúpu stačí pracovať 5 až 6 dní.
Čo sa kedysi nedalo kúpiť?
Problémom komunistického režimu bol zúfalý nedostatok niektorých tovarov. Plánované hospodárstvo ich totiž nestíhalo vyrábať, často ústredné orgány ani nedokázali zohnať suroviny. A aj keď sa produkty predsa vyrobili, fabriky museli uprednostniť vývoz na Západ alebo do Sovietskeho zväzu.
Preto v obchodoch chýbali topánky, bicykle, práčky alebo niekedy aj toaletný papier, nehovoriac o „luxusnom tovare“ ako južné ovocie, kvalitné mäso alebo značkové sladkosti. Hoci obyvatelia mali peniaze, často si za ne nemohli kúpiť to, čo by chceli, a museli zobrať len to, čo bolo.
Na kúpu auta sa čakalo aj niekoľko rokov, pričom si zákazníci mohli vybrať len z produkcie socialistických značiek Lada, Škoda, Dacia, Wartburg či Trabant. Na auto Škoda Favorit musel záujemca odložiť viac ako dva ročné platy, dnes na Fabiu stačí pracovať desať mesiacov.
Autá zo západnej Európy ako Fiat, Renault alebo Ford boli v ponuke iba v obchodoch Tuzex, kde sa platilo bonmi – špeciálnymi poukážkami, získanými za valuty alebo na čiernom trhu. Ich kúpa bola pre bežného občana prakticky nedosiahnuteľná.
- Zemiaky5 min5 min
- Mlieko6 min5 min
- Chlieb9 min16 min
- Cukor24 min4 min
- Benzín 9526 min11 min
- Maslo32 min9 min
- 10 vajec42 min14 min
- Mliečna čokoláda42 min9 min
- Bravčový bôčik71 min18 min
- Slnečnicový olej90 min11 min
- Kurča pitvané97 min16 min
- Bravčová šunka322 min57 min
Bývanie za komunizmu: Mýty a realita
Rozšírená je ilúzia, že byty boli výrazne lacnejšie, reálne ich bol zúfalý nedostatok. Na pridelenie bytu vo väčšom meste sa čakalo roky. Kratšie to bolo iba v prípade zamestnanca, ktorého si chcel podnik zaviazať alebo ho pritiahnuť do mesta. Veľa mladých rodín roky bývalo v ubytovniach.
Na rodinné domy štát ľuďom neprispieval, stavali si ich zvyčajne svojpomocne so zapojením širokej rodiny. Stavebný materiál si často zháňali cez známosti a úplatky. Vedúci pracovníci, ktorí o predaji tovaru rozhodovali, ho často umelo zadržiavali. Za jeho predaj vyvoleným potom vyžadovali „všimné“ v podobe peňazí alebo iného tovaru.
Nízke ceny a slabá ponuka priniesli počas socializmu obrovský rozmach korupcie, ktorá sa neskôr preniesla aj do obdobia demokracie. Napriek tomu mnohí vnímajú „staré časy“ ako spravodlivejšie, pretože údajne „sme si boli všetci rovní“.
Zvyčajne však rýchlo zabudnú, že tu bola elita, ktorá bola „ešte rovnejšia“. Komunistickí funkcionári si mohli dovoliť aj nákupy v Tuzexe, cesty na Západ či drahé vily. Na rozdiel od nich sa bežní občania dostali maximálne na Balaton alebo do Rumunska.













