Milan z Pezinka (kontakt na neho má redakcia k dispozícii) je dva roky po maturite na uznávanej technickej priemyslovke v Bratislave a opäť si hľadá prácu. Ponúk je veľa, odpovedí málo. Poslal už niekoľko desiatok životopisov do rôznych firiem v okolí Bratislavy, ale máloktorá zareaguje. V priemere podľa jeho skúseností len jedna z desiatich.
Pritom ponúka presne to, po čom zamestnávatelia roky volajú – technické vzdelanie, zručnosť, vodičský preukaz, flexibilitu v cestovaní. Chýbajú len skúsenosti a dlhšia prax. Napriek tomu ho výrazná väčšina zamestnávateľov aj personálnych agentúr ignoruje. Na zaslaný životopis a motivačný list vôbec neodpovedia, akoby ho ani nedostali.
Pre Milana je to demotivujúce. Stráca chuť posielať ďalšie a ďalšie životopisy. Pocit, že je na pracovnom trhu nechcený a ignorovaný, neprispieva ani k jeho psychickému zdraviu. Medzitým si zarába brigádami na stavbách, pretože ani úrad práce mu za niekoľko mesiacov žiadne zamestnanie neponúkol.
Nezáujem o ženy a starších
Takzvaný ghosting (ignorovanie, tvárenie sa, že neexistujem) sa stal často diskutovaným pojmom nielen na sociálnych sieťach, ale aj v personalistike. Milanove skúsenosti potvrdzuje rozsiahly prieskum českej spoločnosti Workify, ktorý zverejnila na platforme LinkedIn.
Poslala tisíc umelo vytvorených životopisov do tisíc reálnych firiem, pričom tretina z nich bola vytvorená tak, aby presne zodpovedala požiadavkám, tretina čiastočne a tretina životopisov bola nevyhovujúca. Celkovo ostala väčšina – 583 životopisov – bez odpovede. Aj v prípade ideálnych uchádzačov prišla odpoveď iba 53 percentám z nich.
V niektorých kategóriách to bolo dokonca ešte horšie. Pri uchádzačkách nad 50 rokov, ktorých životopis nevyhovoval požiadavkám, bol ghosting dokonca na úrovni až 72 percent. Celkovo sa ukazovala menšia ochota odpovedať ženám a starším uchádzačom.
„Nechceli sme nikoho nahnevať, cieľom bolo zozbierať údaje a odprezentovať ich také, aké sú,“ vysvetľuje Martin Miko, iniciátor prieskumu z Workify. „Možno by sme sa nad tým mali v personalistike zamyslieť. Lebo toto nie sú pocity, ale reálne dáta. Možno by sme mali svoju prácu robiť inak, lepšie.“
Desaťtisíce bez práce
Český trh práce je po pracovných silách ešte smädnejší ako slovenský. Nezamestnanosť tam bola v novembri 4,6 percenta. Bez práce bolo 341-tisíc ľudí, o 50-tisíc ľudí viac ako pred rokom. V okresoch Most alebo Karviná je nezamestnanosť na takmer 10 percentách, pod 3 percentami je v Prahe alebo Pelhřimove. Voľných pracovných miest je zhruba 90-tisíc, informuje portál kurzy.cz.
Na Slovensku je miera nezamestnanosti takmer 6 percent. Bez práce je podľa najnovších štatistík Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR 166-tisíc ľudí. V Prešovskom kraji je to takmer 10 percent, V Bratislavskom 3,5 percenta, o niečo viac v Trnavskom a v Trenčianskom (zhodne po 4 percentá). Voľných pracovných miest je takmer 117-tisíc, dokonca viac ako v Česku, tam sa však z databázy vyraďujú ponuky staršie ako pol roka.
V Česku je teda dopyt po schopných ľuďoch ešte silnejší ako na Slovensku. Mnohí zamestnávatelia doslova volajú po lepšej ponuke pracovných síl, najmä v technických profesiách. Podľa nich existujúci uchádzači nie sú schopní vyhovieť požiadavkám.
Preto uchádzačov hľadajú v zahraničí – na Slovensku v súčasnosti pracuje takmer 140-tisíc cudzincov, pričom pribúdajú najmä z Indie, Filipín a Vietnamu. V Českej republike pracuje dokonca zhruba až milión cudzincov, vyše 300-tisíc z Ukrajiny a vyše 200-tisíc zo Slovenska.
Zamestnávatelia tvrdia, že medzi Slovákmi nových pracovníkov nájsť nevedia. „Až 82 percent z nich patrí do niektorej zo znevýhodnených skupín občanov. Z tohto počtu tvoria tri štvrtiny uchádzači, ktorí majú minimálne alebo žiadne pracovné návyky. Ich integrácia na trhu práce je náročná, ocitli sa v pasci dlhodobej nezamestnanosti,“ hovorí generálny sekretár Asociácie priemyselných zväzov a dopravy (APZD) na Slovensku Andrej Lasz.
Ovplyvnené životy
Napriek tomu viacerí z tých, ktorí sa o miesta hlásia, majú primerané vzdelanie a reálny záujem o prácu, nezažijú zaobchádzanie s rešpektom. Zvyčajne nedostanú žiadnu odpoveď, prípadne len formálne „vybrali sme iného uchádzača“. Personalisti sa s nimi ani nestretnú, nevypočujú si ich, personálne agentúry im neponúknu zaradenie do databázy či posunutie inému zamestnávateľovi.
„Veľa personalistov sa sťažuje, že ich uchádzači ignorujú, ale nie je to tým, že im len nastavujú zrkadlo? Lebo ako sa do lesa volá, tak sa z lesa ozýva,“ dopĺňa Miko. Preto by chcel otvoriť diskusiu o prístupe firiem k ľuďom hľadajúcim prácu. Nahral niekoľko desiatok videí, kde uchádzači hovoria o svojej demotivácii, nepríjemných odozvách, ignorovaní.
„Myslím si, že tu máme dosť veľký problém. Ovplyvňujeme ľudský život iba tým, že uchádzačovi neodpovieme na jeho reakciu. My ako personalisti sme tu predsa na to, aby sme sa starali o ľudí a aby každý z nich dostal nejakú odpoveď,“ zdôrazňuje.
Podľa neho je hlavným dôvodom ignorovania stres a nedostatok času personalistov. Nenájdu si čas na to, aby všetkým odpovedali a zamysleli sa nad každým uchádzačom. Aj kvalitní ľudia so záujmom o prácu sa tak strácajú v bahne trhu práce a po niekoľkých mesiacoch strácajú svoje pracovné návyky.
Stráca sa tak potenciál najmä mladých ľudí, ktorí by v dobrom zamestnaní mohli odborne a charakterovo rásť, učiť sa nové veci a zvyšovať si kvalifikáciu. Je to kľúčové nielen pre nich, ale aj pre konkurencieschopnosť firiem a budúcnosť krajín.










