Roberta Fica zasa raz dobehla realita. Znovu musí donekonečna omieľať vlastnou hlavou vytvorené škaredé slovo „konsolidácia“, ktorému už navždy prischol ľudový preklad „drahota“. Najmä preto, že jeho vláda poňala zachraňovanie financií štátu tak, že ich budú ratovať občania a firmy, kým ministri a úradníci im budú ďalej púšťať žilou.
Lenže ekonomika premiéra do roka a do dňa opäť pritlačila k múru. On, žiaľ, nechápe, že ekonomika nie je politika, nedá sa obkecať, povymýšľať si dobre znejúce nezmysly a nakŕmiť nimi naivných voličov. V ekonomike platí dva plus dva sú štyri, nie tri ani päť a už vôbec nie desať.
Ignorujú vlastné ciele
A tak po drastickom zvýšení daní a odvodov firmám i ľuďom, zavedení nových daní, na ktorých sa nevybralo skoro nič, podojení bánk a štátnych firiem, po znížení odvodov do druhého piliera – je peňazí aj tak stále málo. Výsledkom je, že deficit verejnej správybude tento rok vyše 5 percent hrubého domáceho produktu– o vyše pol miliardy viac, ako plánovala vláda.
Na budúci rok preto treba niekde nájsť ďalšie dve miliardy eur. Áno, ďalšie k tým dvom, ktoré sa vlani hľadali v minulom kole konsolidácie. Možno aj ďalšie dve a pol miliardy, ak sa vláda rozhodne opäť rozšafne a nezmyselne zadotovať všetkým lacný plyn, na ktorý sú odkázaní len tí najchudobnejší.
Kde sa ešte nájdu peniaze, keď ich nikde niet? Možno sa potichu zvýši znížená daň z pridanej hodnoty na základné potraviny, jedlo v reštauráciách či ubytovanie. Možno sa o niečo zvýši daň z hazardu, mimoriadny odvod pre banky alebo daň pre nadpriemerne zarábajúcich. Možno sa opäť otvorí druhý pilier, aby sa z neho vytratilo pár tisíc ľudí.
Koniec koncov, Ficovej vláde to pomôže len na chvíľu, možno na prežitie ďalšieho roku. A Slovensku to pomôže posunúť sa späť do minulosti. Do časov, keď sa deficity kopili, štát nemal na výplaty zamestnancov a dôchodcov a dlhy mu narastali astronomickým tempom.
Porozumenie alebo bankrot
Kedy už štvornásobný premiér pochopí, že žmýkanie firiem a bánk mu prinesie facku z druhej strany v podobe hospodárskeho útlmu, menšieho výberu daní a poklesu zamestnanosti? Kedy pochopí, že na kupovanie si voličov trinástymi dôchodkami, na ktoré ekonomika nemá, si štát musí peniaze požičať a niekto to raz bude musieť splatiť?
Kedy konečne príde na to, že medzi jediné účinné nástroje konsolidácie štátu patrí efektívne fungovať, šetriť a hlavne nekradnúť?
Ak na to nepríde, o pár rokov sa môžeme obávať nielen konsolidácie, ale aj bankrotu štátu.
