Niekedy začiatkom 80. rokov som pravidelne začal počúvať Rádio Slobodná Európa. Bola to prvá brána do slobodného sveta. Síce len virtuálna, ale bez nej by som nerozumel hĺbke revolučných zmien, ktoré nasledovali po novembri 1989.
Mená ako Václav Havel, Petr Pithart, Jiří Dienstbier, Petruška Šustrová, Stanislav Devátý, Alexander Vondra, Miroslav Kusý, Milan Šimečka, ale vtedy aj Ján Čarnogurský, Hana Ponická a mená ďalších slovenských disidentov a signatárov Charty 77 mi boli už dlho dobre známe.
Z telefónnej búdky
Charakteristický hlboký Havlov hlas som vedel rozoznať už podľa počutia. Svoje správy z komunistického Československa telefonoval do mníchovskej rozhlasovej stanice Slobodná Európa z telefónnych búdok. Keby do západného Nemecka telefonoval z domu, hovor by mu zrejme prerušili.
Rok 1989 bol už poriadne búrlivý. Január sa niesol v znamení tzv. Palachovho týždňa. Išlo o sériu masových protirežimových demonštrácií na Václavskom námestí v Prahe. Tisíce najmä mladých ľudí si nimi pripomínali pamiatku študenta Jana Palacha, ktorý sa na protest proti rusko-sovietskej okupácii Československa v januári 1969 upálil.
Komunistickým lídrom sa nespokojnosť verejnosti s režimom už nedarilo zakrývať. Navyše v Sovietskom zväze bola tzv. „perestrojka“ v plnom prúde. Poľsko si v poloslobodných voľbách zvolilo prvú nekomunistickú vládu.
Na jeseň ‘89 som sa z vysielania Slobodnej Európy dozvedel, že 28. októbra 1989 (na 71. výročie vzniku Československa) bude v centre Prahy ďalšia protikomunistická demonštrácia.
Tam som sa s policajnými zložkami komunistickej moci stretol naživo. Dnes to tak už nikomu nepríde, ale na takúto akciu nebolo vôbec jednoduché vycestovať. So spolužiakom z vysokej školy sme na internáte v Bratislave ostatným povedali, že ideme do Prahy „na pivo“, čo bola aj pravda, teda čiastočná.
Zaujímavosťou je, že komunistické vedenie štátu rok pred pádom režimu (1988) po takmer 20 rokoch znovu urobilo z 28. októbra štátny sviatok a voľný deň, keď sa zároveň oslavovalo aj znárodnenie (konfiškácia, teda zhabanie súkromného majetku komunistickou vládou majiteľom firiem, priemyselných podnikov, dielní, obchodov, víl, kultúrnych pamiatok…) a vznik česko-slovenskej federácie. Aký paradox: tento deň je síce na Slovensku štátnym sviatkom (od roku 2021), no nie je voľným dňom.
V Prahe „na pive“
Václavák bol v deň „D“ ešte pár minút pred druhou hodinou poobede, keď sa to malo celé začať, poloprázdny. Akoby sa nemalo nič diať. Nápadná bola len zvýšená prítomnosť uniformovaných policajtov. Kontrolovali nám občianske preukazy. Len tak, námatkovo. Že čo tu robíme zo Slovenska. Zopakovali sme ten istý trik: „Prišli sme na pivo.“
Keď sa však asi dvadsať ľudí náhle z viacerých strán rozbehlo smerom k soche sv. Václava, bolo jasné, že akcia sa začala. Postavili sa na obrubu podstavca a začali nahlas skandovať dohodnuté heslá: „Chceme novú vládu! Slobodné voľby!…“
Ako na povel sa z chodníkov a priľahlých ulíc rýchlym krokom rinuli k soche už stovky ľudí. Nechápali sme, kde sa nabrali. Vybiehali z uličiek, z dolnej aj hornej časti námestia. Zrazu sme sa ocitli v ich strede a sunuli sa s nimi rovnakým smerom.
Bol to oslobodzujúci pocit, keď som si z plných pľúc a bez výčitiek svedomia zakričal heslá proti totalitnému komunistickému režimu. Aj v mene generácií našich rodičov a starých rodičov, ktorých boľševický režim dusil prakticky od II. svetovej vojny.
Išlo o jedno z tých podujatí, na ktorom som nechcel chýbať. Zažil som ich, tie „protištátne živly“, v akcii rovno pod sochou sv. Václava. Jeden z nich s nenapodobiteľnou triaškou v hlase čítal do ampliónuvyhlásenie požadujúce slobodné voľby.
Svištiace obušky
Chvíľkový pocit slobody vystriedala bezmocnosť, keď sme v hornej časti Václaváku rozoznali rýchlo sa formujúci kordón stoviek policajtov s plexištítmi a obuškami. Otočil som sa v tom mohutnom nervóznom dave za seba – k dolnej časti námestia – a videl som to isté. Chystali sa nás zovrieť. Vlna presily uniformovaného šíku, podporovaná technikou s ohlušujúcimi majákmi, sa valila rovno na nás.
Len s ťažkosťami sme so spolužiakom ušli pred svištiacimi obuškami. Ich cieľom bolo bez milosti rozohnať dav. Podarilo sa im to až pri Vltave, keďže most na Hradčany nám hermeticky prehradili tzv. Ľudové milície – ozbrojené zložky Komunistickej strany, nazývané aj „ozbrojená päsť robotníckej triedy“.
Nahlas
Ak má mať november 1989 zmysel, nesmieme zostať len pri položených kvetoch, zapálených sviečkach a obligátnych rečiach. Sloboda je krásna iba vtedy, keď je živá a prenášaná ďalej.
Preto je dôležité, aby si každý z nás, čo sme neslobodu zažili na vlastnej koži, sadol aspoň s jedným mladým človekom a povedal mu, čo sa vtedy stalo. Aby poslal ďalej osobnú skúsenosť, čo znamená strach, čo znamená dav, čo znamená hlas, ktorý sa prvý raz odváži prehovoriť. A najmä čo znamená režim, ktorý sa bojí pravdy tak veľmi, že ju mláti obuškami.
Lebo ak to nepovieme my, ak túto ohrozenú pamäť nepodáme ďalej, prevezme štafetu niekto iný. Niekto, komu na slobode nezáleží. A tá sa potom nestratí naraz, ale vyprchá potichu. Preto je potrebné hovoriť o nej nahlas.
NA TITULNEJ SNÍMKE: Tretí januárový týždeň roku v 1989 nečakane otriasol československým komunistickým režimom. Plánovaný pietny akt k 20. výročiu úmrtia študenta Jána Palacha sa totiž zmenil na najsilnejší výbuch protestov proti normalizačnej moci od roku 1969. Tisíce ľudí sa medzi 15. a 20. januárom nebáli opakovane prejaviť nespokojnosť a riskovali tvrdý zásah poriadkových síl. Intenzita protestov prekvapila nielen politikov, ale aj opozíciu a bola predzvesťou revolučných udalostí v novembri 1989.
