Jedným z hlavných dôvodov, prečo sa v roku 2023 vrátila k moci vláda Roberta Fica, bol politický chaos a vnútrokoaličné spory lídrov vtedajších koaličných strán – predovšetkým Igora Matoviča a Richarda Sulíka, ku ktorým prikladali svoje polienka Veronika Remišová a Boris Kollár.
Pády vlád Igora Matoviča a Eduarda Hegera, ako aj predčasné voľby nahrávali sľubom Roberta Fica a Petra Pellegriniho, že koaličná vláda Smeru-SSD, Hlasu-SD a Slovenskej národnej strany (SNS) sa vyhne chybám svojich protivníkov.
Malo to byť inak
Aj v programovom vyhlásení štvrtej Ficovej vlády sa píše, že „občania Slovenskej republiky sa v demokratických parlamentných voľbách 30. septembra 2023 rozhodli ukončiť obdobie chaosu a amatérskych rozhodnutí“ a že nová vláda „využije všetky skúsenosti, ale aj ponaučenia z minulosti, aby (…) občania Slovenskej republiky mohli po skončení jej mandátu konštatovať, že na Slovensku sa žije lepšie, pokojnejšie a bezpečnejšie“.
Realita je, samozrejme, iná. Úpadok Slovenska pokračuje, krajina obsadzuje posledné priečky v rámci Európskej únie (EÚ) v mnohých relevantných rebríčkoch, ako to napokon v kapitole Súčasnosť: Na čom staviame konštatuje aj nedávno vypracovaný dokument Vízia Slovensko 2040.
Jeden citát za všetky: „Priemerná mzda na Slovensku dosahuje približne polovicu úrovne priemernej mzdy v EÚ. Miera rizika chudoby alebo sociálneho vylúčenia v roku 2025 dosiahla úroveň 16,7 percenta, v riziku (chudoby, pozn. red.) sa tak ocitlo takmer 890-tisíc osôb. Finančná odolnosť domácností je nízka, takmer polovica dospelých žije od výplaty k výplate alebo siaha na úspory.“
Ficov superzlepenec
Napriek sľubom o pokojnom vládnutí je kabinet Fico 4.0 poznačený množstvom koaličných súbojov a vydierania. A ak sa v minulosti Fico vysmieval koaličnému zlepencu svojich protivníkov, dnes má v jeho vláde zastúpenie nielen trojica strán Smer-SSD, Hlas-SD a SNS. K ministerstvu sa vydieraním dostali aj dvaja bývalí poslanci strany Hlas-SD Samuel Migaľ a Radomír Šalitroš, ktorí dokonca bez straníckeho krytia získali ministerstvo investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie.
Ďalšou zložkou koalície je bývalý poslanec SNS Rudolf Huliak, ktorý dostal novovzniknuté ministerstvo cestovného ruchu a športu. Prehnané ambície niekoľkých poslancov museli byť saturované ministerskými postami, inak by vláda stratila v Národnej rade SR (NR SR) väčšinu.
Momentálne sa kabinet Fico 4.0 opäť otriasa v základoch. Nezainteresovaný a neinformovaný pozorovateľ by azda Roberta Fica aj poľutoval, vidiac, s akým spolkom problematických a vzájomne rozhádaných ľudí musí riešiť problémy súčasnej slovenskej spoločnosti.
Len náhodne spomeňme desivý stav verejných financií, extrémnu zadlženosť Slovenska, nefunkčnú transakčnú daň či vysoké ceny motorových palív. Ale aj vydieranie koaličnými partnermi pre sociálne zákony a pre spor o post ministra životného prostredia Tomáša Tarabu, spory o voľbu poštou zo zahraničia a „vzdorovitého“ generálneho prokurátora.
Povedzme však, že s akými partnermi sa Fico spojil, s takými vládne, aké prostriedky pri presadzovaní svojich zámerov on sám využíva, také sa mu v koalícii vracajú.
Posledná šanca
Keďže sme rok pred parlamentnými voľbami, štátny rozpočet na budúci rok je pre koaličné strany poslednou príležitosťou, aby si uchmatli svoju časť koristi. A takisto sa trochu o ňu podelili so svojimi voličmi, dúfajúc, že budú vo vládnutí a delení lupu pokračovať aj po voľbách. Rozpočet sa preto stal jedným z politických ringov.
Dokonca predseda Hlasu-SD Matúš Šutaj Eštok v ojedinelom záchvate vzdoru vyhlásil, že ak nebudú schválené sociálne zákony, ktoré navrhuje jeho strana, tak „vláda nepôjde ďalej“.
Nedá sa inak, ale reakcia Roberta Fica bola jediná logická. Nielenže „returnoval“ výrokom, že podobné podmienky si môže klásť aj Smer-SSD a SNS. Vo videu na sociálnych sieťach ešte zdôraznil, že „schválenie rozpočtu na rok 2027 je spoločnou úlohou celej vládnej koalície vrátane poslancov okolo ministra Rudolfa Huliaka. Nedovolím, aby rozpočet bol pre niekoho nástrojom na vydieranie koaličných partnerov, ktorému sa už poslanecký klub rozpadol odchodom štyroch poslancov a ktorého prežitie vo vláde som už riešil“.
Nikoho potom neprekvapilo, že aj Hlas-SD stiahol chvostík a už hovorí len o nedorozumení. Ak sa navyše „koaličná rada bez akýchkoľvek rozporov dohodla na spoločnom postupe na schôdzi parlamentu so začiatkom 15. septembra“, ako znie vyhlásenie úradu vlády po pondelkovom rokovaní koaličnej rady, zdá sa, že vzbura na lodi je potlačená a koaličný Titanic pláva nezmeneným smerom ďalej.
„Kauza Taraba“
Veľkú, hoci zrejme neprimeranú pozornosť v mediálnych kruhoch si v posledných dňoch vydobyla kauza okolo odvolania ministra životného prostredia Tomáša Tarabu. Spor predsedu SNS Andreja Danka a ministra Tarabu mal síce potenciál zablokovať rokovanie NR SR. Danko sa tým vyhrážal, ak premiér neodvolá Tarabu z jeho postu, ale ako ikskrát v minulosti, ani táto polievka sa nebude jesť taká horúca.
Premiér možno dúfal, že sa hrany medzi Dankom a Tarabom obrúsia a nebude musieť požiadať prezidenta o odvolanie Tarabu. Nestalo sa a Taraba sa vráti do NR SR aj s veľkohubým slovníkom.
Ak však Danko chce, aby ho brali vážne, musí sa brať vážne predovšetkým on sám a na svojich podmienkach občas aj trvať a nezdôrazňovať, že on túto vládu nepoloží.
Nechcem mu radiť, ale ak by zablokoval aspoň na niekoľko hodín rokovanie NR SR alebo schvaľovanie niekoľkých zákonov, na ktorých koalícii záleží, zrejme by prestal byť vnímaný ako handra a tento nepoznaný pocit by prospel nielen jemu, ale aj preferenciám SNS.
Tomáš Taraba je zrejme podľa Fica veľmi schopným ministrom a sám seba považuje za mimoriadne autonómnu osobnosť, čo vo viacerých mediálnych vystúpeniach dával až okato najavo. Tarabova samoľúbosť je porovnateľná so samoľúbosťou generálneho prokurátora Maroša Žilinku.
A hoci sa dá uvažovať aj o tom, že ako neriadená strela bude predkladať vlastné projekty typu ,maximálne dvoch štátnych tajomníkov na jeden rezort‘ alebo ,zrušme ministerstvá športu a investícií‘, je veľmi nepravdepodobné, že by podobne ako Migaľ alebo Huliak dokázal natoľko intenzívne vydierať koalíciu, aby sa stal jej ďalším relevantným hráčom.
Hoci nie je vylúčené, že okolo seba dokáže vytvoriť účelovú skupinku niekoľkých poslancov, je v záujme jeho vlastnej politickej budúcnosti, aby nenapínal strunu priveľmi. Migaľ aj Huliak sú už politicky mŕtvi muži a veľmi pochybujem, že by ich Tomáš Taraba plánoval nasledovať.
