Vyšehradská spolupráca vznikla z presvedčenia, že krajiny oslobodené od komunizmu lepšie zvládnu návrat do demokratickej Európy spoločne. Po 35 rokoch sa dá skonštatovať, že cieľ je splnený – všetci jej členovia patria do EÚ aj Severoatlantickej aliancie (NATO).
Úplne inak by znela odpoveď na otázku, či dnes tvoria súdržný politický blok. Visegrádska štvorka (V4) zostáva dobrým nástrojom koordinácie, jej schopnosť ovplyvňovať európske rozhodnutia však kolíše podľa témy aj zloženia vlád.
Základ pre V4 položili 15. februára 1991 v maďarskom Vyšehrade (Visegráde) československý prezident Václav Havel, poľský prezident Lech Wałęsa a maďarský premiér József Antall. Miesto pripomínalo stretnutie českého, poľského a uhorského panovníka v roku 1335, keď hľadali riešenie vzájomných sporov.
Moderný projekt reagoval na koniec sovietskej nadvlády. Pôvodná trojica sa po rozdelení Československa zmenila 1. januára 1993 na dnešnú štvorku.
Zakladajúca Vyšehradská deklarácia požadovala „úplné obnovenie štátnej nezávislosti, demokracie a slobody“ aj „vytvorenie moderného slobodného trhového hospodárstva“.
Zahŕňala právny štát, ľudské práva a začlenenie do európskych politických, hospodárskych a bezpečnostných štruktúr. Podporovala tiež ochranu menšín a občiansku spoločnosť. V4 teda nevznikla iba na obranu národných záujmov, mala pomôcť pretvoriť členské štáty tak, aby mohli byť súčasťou demokratického Západu.
Spoločný postup mal obmedziť súperenie susedov, ktorí sa uchádzali o rovnakú pozornosť, investície a členstvo v západných organizáciách. Deklarácia už vtedy počítala s dopravnými spojeniami v smere sever – juh, energetickými sieťami aj kontaktmi samospráv. Jej pôvodná logika bola jednoduchá – vzájomná koordinácia môže zlepšiť vyjednávaciu pozíciu každého člena.
Prvý úspech aj prvá kríza
Jedným z prvých hospodárskych výsledkov, ktoré pripomína historická analýza Nadácie Konrada Adenauera, bola Stredoeurópska dohoda o voľnom obchode CEFTA, podpísaná v decembri 1992.
Politická spolupráca však v polovici deväťdesiatych rokov zoslabla. Český premiér Václav Klaus uprednostňoval samostatnú cestu do západných štruktúr, zatiaľ čo vláda Vladimíra Mečiara vzďaľovala Slovensko od integračného jadra regiónu. Spoluprácu zaťažovali aj slovensko-maďarské spory.
Obrat prišiel v roku 1998 po nástupe vlády Mikuláša Dzurindu. Bratislavský summit v máji 1999 obnovil politickú dynamiku a zakotvil pravidelnejšie konzultácie.
Rozdielne tempo integrácie zachytáva aj prehľad Cesta Slovenska do NATO: Česko, Poľsko a Maďarsko vstúpili do NATO 12. marca 1999, Slovensko až 29. marca 2004. V4 nedokázala odstrániť dôsledky domácej politiky svojich členov. Pomohla však zachovať regionálne väzby a podporiť slovenské dobiehanie susedov.
Rozhodujúci míľnik nastal 1. mája 2004, keď všetky štyri krajiny súčasne vstúpili do EÚ. Premiéri v Kroměřížskej deklarácii z 12. mája konštatovali, že „kľúčové ciele stanovené vo Vyšehradskej deklarácii z roku 1991 boli dosiahnuté“.
Bol to oprávnený úspech, hoci ho nemožno pripísať iba V4 – rozhodovali aj národné reformy a ochota Únie a NATO rozširovať sa. No skupina sa tým ocitla pred paradoxom – splnením hlavnej misie stratila svoj najsilnejší spoločný mobilizačný cieľ.
Kroměřížska deklarácia preto určila ďalší smer – konkrétne regionálne projekty, koordináciu v Únii a pomoc ďalším kandidátom na členstvo. Spolupráca si mala zachovať „pružný a otvorený charakter“. Zmyslom bolo prispievať k spoločným cieľom EÚ a zároveň zabezpečiť, aby sa pri ich formulovaní brali vážne skúsenosti a potreby strednej Európy.
a získať spojencov v celej Európskej únii.
Sila štvorky má hranice
V4 je neformálne zoskupenie bez vlastnej nadnárodnej výkonnej moci. Predsedníctvo sa každoročne strieda a spoločný postoj vzniká dohodou vlád. Tento model šetrí byrokraciu a umožňuje pružné konzultácie, nikto však nemôže člena prinútiť dodržať spoločnú líniu. Aj preto môže spolupráca ministrov či odborníkov pokračovať v čase, keď politické vzťahy premiérov stagnujú.
Najhmatateľnejšou stálou inštitúciou je Medzinárodný vyšehradský fond. Vznikol 9. júna 2000 a sídli v Bratislave. Jeho ročný rozpočet od roku 2025 dosahuje výšku 11 miliónov eur, teda 2,75 milióna od každého člena.
Ako vyplýva z bilancie slovenskej diplomacie k 26. výročiu jeho založenia, do júna 2026 podporil vyše 10-tisíc grantových projektov a individuálnych iniciatív za viac než 140 miliónov eur. Granty, štipendiá a výmeny vytvárajú spoluprácu, ktorá je trvácnejšia než mnohé summitové vyhlásenia.
Spoločná politická váha je významná, ale má hranice. Podľa údajov Svetovej banky mali štyri krajiny v roku 2025 spolu približne 62,3 milióna obyvateľov. Podľa pravidiel hlasovania Rady EÚ treba na bežnú kvalifikovanú väčšinu zhodu najmenej 15 z 27 štátov zastupujúcich aspoň 65 percent obyvateľstva Únie.
Blokujúca menšina musí zahŕňať najmenej štyri štáty a reprezentovať viac než 35 percent obyvateľstva. V4 túto populačnú podmienku nespĺňa, bez ďalších spojencov väčšinu legislatívy nezablokuje.
Pri otázkach, o ktorých musia štáty EÚ rozhodnúť jednomyseľne, môže aj jediná krajina zablokovať prijatie návrhu. Veto jedného člena však samo osebe neznamená, že V4 presadila spoločné záujmy.
Trvalejší vplyv si vyžaduje spojenectvá mimo regiónu a návrhy prijateľné pre širšiu Úniu. Najväčší priestor na koordináciu preto poskytujú konkrétne záujmy – financovanie regionálneho rozvoja, poľnohospodárstvo, konkurencieschopnosť v priemysle, energetika a doprava.
Migrácia spojila, vojna rozdelila
Migračná kríza v roku 2015 výrazne zvýšila viditeľnosť V4. Jej členov postupne spojil odpor proti povinnému prerozdeľovaniu žiadateľov o azyl a dôraz na ochranu vonkajších hraníc. Ani vtedy však nepostupovali od začiatku jednotne.
Ako dokumentuje rozbor britského parlamentu, pri hlasovaní 22. septembra 2015 o premiestnení 120 000 ľudí hlasovali Česko, Slovensko a Maďarsko proti, kým vtedajšia poľská vláda návrh podporila. Ani v otázke migrácie, ktorá V4 výrazne spájala, teda neboli všetky štyri krajiny od začiatku zajedno.
Migrácia pomohla skupine presadzovať regionálny pohľad, zároveň však posilnila jej obraz ako zoskupenia odporujúceho Bruselu. Napríklad v roku 2020 Poľsko a Maďarsko spoločne odmietali, aby EÚ podmieňovala vyplácanie eurofondov dodržiavaním zásad právneho štátu.
Išlo predovšetkým o spojenectvo Varšavy a Budapešti. Ich spoločná deklarácia z 26. novembra 2020 ukazuje, že aj pod značkou V4 často fungovali užšie partnerstvá s odlišnými prioritami.
Zásadnú trhlinu vytvorila ruská invázia na Ukrajinu vo februári 2022. Jej dosahy na súdržnosť V4 rozoberá analýza Foreign Policy Research Institute. Poľsko považovalo podporu napadnutej krajiny za priamu investíciu do vlastnej bezpečnosti, zatiaľ čo Orbánova vláda udržiavala vzťahy s Moskvou a odmietala dodávky zbraní.
Po návrate Roberta Fica do vlády v roku 2023 sa rozdiely zvýraznili aj medzi Bratislavou a Prahou. Spoločná historická skúsenosť so sovietskou mocou tak neviedla k jednotnej odpovedi na najvážnejšiu bezpečnostnú krízu regiónu.
Na pražskom summite 27. februára 2024 Petr Fiala podľa bruselského portálu Euronews otvorene priznal: „Líšime sa v názoroch na príčiny ruskej agresie proti Ukrajine a na spôsoby jej riešenia.“
Česko a Poľsko presadzovali vojenskú pomoc, slovenská a maďarská vláda zdôrazňovali rokovania a inú formu podpory. V4 sa prakticky rozdelila na dve dvojice. Ukázala sa jej základná slabina – podobné hospodárske záujmy nedokážu automaticky preklenúť zásadný nesúlad v chápaní bezpečnosti.
Nový pokus o spoločnú agendu
Rok 2026 priniesol oživenie. Na summite v maďarskom Gödöllő neďaleko Budapešti rokovali v júni Donald Tusk, Robert Fico, Andrej Babiš a nový maďarský premiér Péter Magyar. „Spolupráca vyšehradskej štvorky sa vrátila,“ vyhlásil Magyar podľa agentúry MTI.
Rokovanie sa podľa záznamu českej vlády sústredilo na rozpočet EÚ, ceny energií, migráciu a priemysel. Obnovenie rokovaní je dôležité, samo osebe však ešte nedokazuje odstránenie rozdielov ani vznik trvalého spoločného postoja.
Od 1. júla 2026 do 30. júna 2027 vedie skupinu Slovensko pod heslom „V4 pre silnejšiu Európu“. Zverejnený program slovenského predsedníctva má štyri piliere – konkurencieschopnosť, rozširovanie EÚ, sektorovú spoluprácu a kontakty medzi ľuďmi.
Konkrétnym testom bude koordinácia pri rozpočte Únie na roky 2028 – 2034, energetike a transformácii automobilového priemyslu už o pár dní na najbližšom summite v Trenčíne. Užitočnosť V4 sa dá merať podľa obsahu dohôd a získaných partnerov.
Skupina má význam aj ako platforma kontaktov so zahraničnými partnermi. Predsedníctvo 1. septembra 2026 obnovilo ministerský formát V4 plus Japonsko po piatich rokoch a 21. septembra zorganizovalo prvé rokovanie V4 plus India na úrovni ministrov zahraničných vecí. Takéto formáty môžu rozšíriť príležitosti v obchode, technológiách či energetike. Rozhodujúce však bude, či po diplomatickom otvorení nasledujú aj konkrétne projekty.
Bilancia V4 je preto dvojznačná. Pôvodnú integračnú misiu pomohla naplniť, no trvalý politický blok so spoločným pohľadom na svet z nej nevznikol. Jej dnešná úloha v EÚ spočíva v koordinácii v oblastiach, kde existujú skutočné spoločné záujmy, ako aj v získavaní širších koalícií v kľúčových otázkach.
Budúcnosť skupiny závisí od schopnosti premeniť geografickú blízkosť na praktickú výhodu. Ak dokáže ponúkať uskutočniteľné európske riešenia, zostane relevantná aj po tom, čo jej zakladajúci cieľ dávno zmizol do histórie.
