Ak sa na jednom základnom postrehu o smerovaní Slovenska zhodnú ľavicový filozof (Boris Zala), pravicový ekonóm (Ivan Mikloš), zelený nemecký europoslanec (Daniel Freund) a ústavný právnik (Ján Mazák), asi treba zbystriť pozornosť.
Hrozí ústavný prevrat?
Ak ľavicový filozof Boris Zala na margo pripravovanej novely ústavy poznamená, že „je to skutočný pokus o prevrat, o návrat pred November 1989“, ak pravicový ekonóm Ivan Mikloš vyhodnocuje nadšenie Roberta Fica pre režimy v Číne a Vietname slovami, že „ide o hrozbu ústavného prevratu“, ak sa nemeckému europoslancovi a členovi delegácie z europarlamentu Danielovi Freundovi počas pracovnej misie potvrdí, že na Slovensku sa odohral trojitý útok na protikorupčnú infraštruktúru a sme na ceste orbanizácie krajiny, a ak sa podľa bývalého predsedu Ústavného súdu SR a bývalého generálneho advokáta Súdneho dvora EÚ Jána Mazáka začíname „neuváženou novelou ústavy vyčleňovať z EÚ“, tak iba samotné zbystrenie pozornosti je veľmi, veľmi nedostatočné.
Vyhlásenie poplachu je tou najslabšou možnou reakciou zodpovedných politikov, médií či občianskych združení.
Od demokracie k autokracii
Odbočím trochu do minulosti. Rímsky politik Cato starší (234 – 149 p. n. l.) na záver každého svojho vystúpenia v senáte hovoril: „Ešte chcem dodať, že Kartágo musí byť zničené.“ Zrejme to bolo pre neho dôležité.
Možno je opätovné pripomínanie štúdie amerického politológa Larryho Diamonda o Dvanástich krokoch od demokracie k autokracii otravné, ale ak je napríklad desiatym bodom zámer „zmanipulovať volebné pravidlá“, tak snahy o zmenu volebného zákona (napríklad zvýšenie volebnej kaucie, čo by bolo zničujúce pre menšie a mimoparlamentné strany) sa dajú vysvetľovať inak len veľmi ťažko.
A slová Roberta Fica na margo liberálnej demokracie a režimov v Číne a Vietname („liberalizmus a predstava liberálnej demokracie úplne zlyhala, je neefektívna a my musíme rozmýšľať, ako zefektívniť demokratické spôsoby riadenia štátu… Čína a Vietnam si naplánujú veci a potom ich aj napĺňajú. My si môžeme plánovať, čo chceme, ale u nás sa každé štyri roky preruší kontinuita, keď príde nová vláda“) sú jednoznačným odklonom od súčasného demokratického politického systému a testovaním spoločnosti, ako by reagovala na návrat k režimu jednej strany.
Dá sa síce predpokladať, že zvyšné koaličné strany – aj Hlas, aj SNS – by takúto systémovú zmenu nepodporili, ale ak skončia ako všetci doterajší koaliční partneri Ficovho Smeru, teda tak, že odídu na perifériu, ich názor po budúcich voľbách už ani nebude dôležitý.
Najvyšší čas…
Navrhovaná novela ústavy si zaslúži samostatnú rozsiahlejšiu analýzu (prinesieme ju v blízkej budúcnosti), na tomto mieste však môžeme predpovedať, že zavedenie termínu „národnej identity“ (týkajúcej sa „ochrany života a ľudskej dôstojnosti, súkromného a rodinného života, manželstva, rodičovstva a rodiny, verejnej morálky, osobného stavu, kultúry a jazyka, ako aj rozhodovania o veciach s tým súvisiacich v oblasti zdravotníctva, vedy, výchovy, vzdelávania, osobného stavu a dedenia“) do ústavy vyvoláva množstvo pochybností, ako by sa tento projekt mohol prejavovať v každodennom živote občanov (v súkromnom živote, morálke, osobnom stave, dedení…?).
Najvyšší čas prestať sa iba znepokojovať.
NA TITULNEJ FOTKE: Slovenskému premiérovi R. Ficovi (vľavo) sa pozdáva systém jednej strany bez všeobecných volieb, aký majú napríklad v Číne, kde vládne komunistická strana na čele s prezidentom Si Ťin-pchingom (vpravo).
