V čase vrcholiacich veľkonočných nákupov vchádzam do nenápadného komunitného centra v jednom z bratislavských nákupných centier. Medzi toľkými obchodmi som ho chvíľu hľadal, ale našiel som. Hneď na začiatok potvrdzujem – oplatilo sa. Myslím si, že podobne to zhodnotili všetci, ktorí sa 2. apríla vybrali práve sem.
V pomerne rozľahlom priestore ma v mene organizátora víta šéfka občianskeho združenia Modrá hliadka Marianna Budajová a hneď mi predstavuje takmer 20 organizácií, ktoré pomáhajú autistom a prišli sem predstaviť svoju činnosť.

Zrak mi padol na stôl plný kresieb a napečených koláčov. Sedel za ním autista Matúš so svojou rodinou. Sám tieto diela vytvoril a ponúkal záujemcom. A hoci sa trochu hanbil, nebol úplne skúpy na slovo.
„Baví ma to. Robím to hlavne kvôli citom a emóciám. K maľbám ma inšpiruje napríklad film, recepty na pečenie si nájdem na internete,“ prezrádza tínedžer, ktorého som nechcel spovedať pridlho. Ako mi totiž povedal, na podujatí sa cítil dobre, no aj trochu nervózne.

Samotných autistov som tu stretol niekoľko. Pozorovali, čo sa okolo nich deje, ale ochotne sa aj rozprávali s návštevníkmi. Rovnako ako ich rodičia, ktorí boli živým príkladom toho, že diagnóza ich detí ich napriek prvotnému šoku nezlomila, ale skôr zaktivizovala.
Presne tak to bolo aj v prípade manželov Rastislava a Niny Bakalovcov z projektu Tamitos. Sú autormi knihy, ktorá pomáha deťom porozumieť emóciám, autizmu a odlišnostiam.
„Je to kniha o našom živote, ale nájde sa v nej množstvo detí. Chceme, aby inakosť pre nich nebola niečo zvláštne, ale prirodzené, s čím vyrastajú,“ vysvetľuje Nina a dodáva, že Tamitos pre nich nie je len projekt, ale životná misia. Aj preto zvolili názov inšpirovaný menom ich dcéry, ktorá sa volá Tamia.

„Kniha mala úspech, a tak sme začali pracovať aj na detskom animovanom seriáli a počítačovej hre. Naším cieľom však nie je len osveta, ale aj finančná pomoc ľuďom s autizmom, aby svoje životy lepšie zvládali,“ dodáva Rastislav.
Na „veľtrhu“ organizácií na pomoc autistom som stretol aj dve študentky Vysokej školy muzických umení v Bratislave. Neprišli však hrať či spievať, ale hovoriť o tom, že autistom veľmi pomáha umenie. Bolo to vidno už pri kresbách Matúša, keď mi neposkytol rozhovor skôr, než rozpracované dielo dokončil.
Parketou mladých dám z VŠMU je však divadlo. Projektom Citlivo v divadle priniesli na Slovensko niečo, čo je vo svete bežné, no u nás zatiaľ nie. „U nás sa autizmu divadelne venujeme len tak, že o ňom hovoríme, čo je super, ale inscenácií s touto témou je len zopár. Predstavenia, ktoré by však boli prispôsobené autistom, u nás nemáme,“ vysvetľuje mi autorka projektu Tereza Kubincová.
Ako laika ma vzápätí zaujímalo, čo to znamená prispôsobiť divadelné predstavenie ľuďom na autistickom spektre. „Dôležité je vopred ich informovať, čo ich v divadle čaká. Na to máme brožúru s názvom Čo ma čaká v divadle. Diváci sa napríklad dozvedia, že najprv si musia odložiť kabát, potom im uvádzačka skontroluje vstupenku, alebo že ich môže vyrušiť krik herca, no je to len jeho bežný prejav. Autistom tiež treba prispôsobiť svetlá a zvuk počas predstavenia,“ opisuje Tereza.
Spresňuje, že ide o uvoľnený typ predstavenia, kde sa napríklad toleruje aj to, že divák počas predstavenia opustí hľadisko a vráti sa späť.

Presne takým je aj predstavenie Čudná príhoda so psom, ktoré bude mať slovenskú premiéru 15. apríla v Novej Cvernovke v Bratislave. „Je to detektívka pre deti od 12 rokov, kde sa vyšetruje vražda psa, ale viac zatiaľ nemôžem povedať,“ naznačuje s úsmevom Tereza.
S predstavením jej pomáha spolužiačka Agáta Čechová, ktorá dúfa, že s takýmto konceptom nezostanú samy. „Chceme inšpirovať aj ďalšie divadlá, aby vytvorili priestor podobným predstaveniam a prispôsobili sa divákom s autizmom,“ vraví Agáta.
Prechádzajúc ďalej som sa ešte zastavil pri stánku Akademického centra výskumu autizmu pri Fyziologickom ústave Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Prečítať názov tejto inštitúcie dalo zabrať a aj som sa trochu obával, či budem akademikom rozumieť, ale obavy neboli na mieste.
„Vznikli sme pred 12 rokmi preto, aby sme na deťoch a mladých sledovali rôzne markery ako spánok alebo tzv. črevnú mikrobiotu, teda čím je osídlené črevo. Z doterajších výskumov totiž okrem iného vyplýva, že úprava stravy alebo spánkového režimu dokáže týmto ľuďom zlepšovať život,“ hovorí psychologička z tohto pracoviska Mária Kopčíková.

To, že život autistov je naozaj náročnejší, si mohli záujemcovia vyskúšať na simulátore autizmu. „Pre mňa to bolo hrozné, veľmi vyrušujúce, veľa silných podnetov,“ priznáva Barbora bezprostredne potom, čo si simulátor vyskúšala. „Musela som to dať po malej chvíli dole, stačilo mi,“ prezrádza.
Barborina kamarátka Mária vydržala dlhšie. „Až emotívne som prežila, ako sa musia cítiť ľudia na spektre,“ zhodnotila simulátor.

A ako vlastne simulátor funguje? „Používateľ si nasadí okuliare na virtuálnu realitu, v ktorých sa cez nainštalovanú aplikáciu dostáva na rôzne miesta, napríklad do verejnej dopravy alebo školy. Najprv túto scénu vníma ako bežný človek a potom ho simulátor prepne do druhej časti, kde sa ruchy zosilnia do takej miery, ako ich vníma autista. Človek sa takto vie lepšie vcítiť do jeho prežívania,“ objasňuje Martin Budaj, spoluzakladateľ Modrej hliadky a manžel Marianny, ktorá ma vítala na začiatku.
Martin s Mariannou majú dve deti a obe s autizmom. Podobne ako Bakalovci a ďalší, ktorých som nestačil osloviť, aj oni sa rozhodli meniť veci, prinášať inovácie a pomáhať. Modrú hliadku založili pred štyrmi rokmi. Zamerali sa na osvetu, ale aj praktické riešenia pre autistov. Vyvinuli napríklad komunitnú aplikáciu Kompasio s mapou podpory, výskumami, dátami či radami pre ľudí na spektre a ich rodiny.

A prečo sú všetky tieto a mnohé ďalšie osvetové či pomáhajúce aktivity potrebné? Aj preto, že autistov je na Slovensku podľa dát stále viac. V roku 2025 ich medziročne pribudlo viac ako 4000. Celkovo zdravotné poisťovne evidujú vyše 35-tisíc ľudí s touto diagnózou a ďalší ju nemusia mať oficiálne potvrdenú.
Podujatia ako Svetový deň povedomia o autizme s Modrou hliadkou majú reálny potenciál búrať bariéry a odkrývať svet ľudí, ktorí ho vidia inak ako ostatní.
Ako mi potvrdil návštevník Alexander: „Ak chce niekto o týchto ľuďoch vedieť viac, nech staví na bežný kontakt. Najväčší problém je prílišný strach z iného. Nie sú natoľko iní, že by sme sa ich mali báť,“ odkázal mi držiac za ruky svoje dve deti, ktoré vychováva presne v tomto duchu.












