Rozhodnutie Izraela oficiálne uznať Somaliland ako nezávislý a suverénny štát predstavuje jeden z najvýraznejších diplomatických zásahov do pomerne krehkej rovnováhy Afrického rohu a Červeného mora za posledné roky. Izrael sa tak stal prvou krajinou sveta, ktorá urobila to, na čo si ostatné netrúfli viac než tri desaťročia.
Podľa agentúry ČTK spoločné vyhlásenie podpísali v závere minulého roka premiér Benjamin Netanjahu, minister zahraničných vecí Gideon Saar a prezident Somalilandu Abdirahman Mohamed Abdullahi.
Ten uznanie označil za „historický okamih“ a zároveň deklaroval pripravenosť Somalilandu zapojiť sa do širšieho procesu normalizácie vzťahov s Izraelom, známeho ako Abrahámovské dohody.
Tie vznikli v roku 2020 pod patronátom USA a znamenali zásadný zlom v regionálnej politike Blízkeho východu. Spojené arabské emiráty, Bahrajn, Maroko a Sudán nimi normalizovali vzťahy s Izraelom.
Stalo sa tak na základe pragmatickej spolupráce v oblasti bezpečnosti, obchodu, technológií a regionálnej stability bez podmieňovania riešením palestínskej otázky. Práve do tejto logiky – spolupráce založenej na realite – sa snaží zaradiť aj Somaliland.
Kde sa vzal Somaliland?
Región jednostranne vyhlásil nezávislosť od Somálska 18. mája 1991 po páde vojenského režimu diktátora Mohameda Siada Barreho. Medzinárodné spoločenstvo – vrátane Africkej únie, OSN či EÚ – tento krok nikdy neuznalo a formálne naďalej považuje Somaliland za súčasť Somálskej federatívnej republiky.
Napriek tomu Somaliland už viac než 30 rokov funguje ako de facto samostatný štát. Má vlastnú vládu, parlament, bezpečnostné zložky, menu aj pravidelné voľby.
Dlhodobo vykazuje stabilitu, ktorá ostro kontrastuje s pretrvávajúcim chaosom v somálskej metropole Mogadišo a s hrozbou tamojšieho islamistického hnutia aš-Šabáb, napojeného na al-Káidu.
Táto kombinácia funkčnosti bez formálneho uznania robí Somaliland výnimočným – a zároveň ho približuje k „nepohodlným“ aktérom medzinárodnej politiky. Už v roku 2020 svoju existenciu vzájomne uznali Somaliland a Taiwan.
Oficiálne vzťahy potvrdili otvorením reprezentačných úradov v Tchaj-peji a v Hargeise. Nešlo o klasické veľvyslanectvá, keďže ani jedna strana nie je medzinárodne uznaným štátom.
Politicky išlo o akt vzájomného uznania a potvrdenia princípu, že legitimita môže vychádzať z fungujúcich inštitúcií. Aj tento precedens ukazuje, že Somaliland sa už dávno nevníma len ako problémová „odštiepenecká provincia“.
Kľúčovou je geografia
Somaliland leží pri Adenskom zálive a strategickom prielive Báb al-Mandab – jednej z najdôležitejších námorných úžin na svete. Cez tento koridor medzi Adenským zálivom a Červeným morom prechádza približne 12 percent globálneho obchodu a až okolo 30 percent kontajnerovej prepravy medzi Áziou a Európou.
V dôsledku útokov militantov z hnutia húsíovcov z Jemenu podporovaných Iránom sa preprava cez Suezský prieplav znížila približne o 30 až 40 percent. Náklady na námornú dopravu medzi Áziou a Európou vzrástli o 20 až 25 percent, mnohé lode sú nútené obchádzať Afriku.
Z tohto pohľadu možno izraelské uznanie Somalilandu vnímať aj ako strategický, nie len ideologický krok. Pomenoval to Ahmed Fouad Alkhatib – palestínsko-americký analytik pochádzajúci z Gazy, známy kritikou islamistického džihádizmu, Hamasu a iránskeho vplyvu.
Podľa neho nejde o provokáciu ani o kolonializmus, ale o pragmatickú investíciu do regionálnej rovnováhy.
Izrael si tým vytvára potenciálneho partnera v priestore, kde sa stretávajú záujmy Iránu, Turecka, arabských štátov aj globálnych mocností a zároveň rozširuje rámec Abrahámovských dohôd mimo Blízkeho východu.
Proti je aj EÚ
Izraelský minister zahraničných vecí Gideon Sa’ar absolvoval historicky prvú oficiálnu návštevu Somalilandu už 6. januára tohto roku, len desať dní po formálnom uznaní jeho nezávislosti. V Hargeise sa stretol s prezidentom Abdullahiom a viacerými predstaviteľmi vlády i parlamentu.
Saar vyhlásil, že Izrael je odhodlaný energicky rozvíjať vzťahy so Somalilandom a dodal, že ide o plne fungujúci štát vo všetkých ohľadoch“, ktorý je stabilnou demokraciou už takmer 35 rokov.
Veľavravne vyhlásil, že „na rozdiel od Palestíny Somaliland nie je virtuálny štát“. Zároveň oznámil dohodu o vzájomnom otvorení veľvyslanectiev.
Reakcia regiónu bola ostrá, no do veľkej miery predvídateľná. Uznanie odmietli hlavne Somálsko, ale aj Egypt, Džibutsko, Turecko, Saudská Arábia, Katar či Nigéria. Africká únia zdôraznila podporu jednoty a územnej celistvosti Somálska, EÚ vyzvala na dialóg medzi Mogadišom a Hargeisou.
Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan označil izraelský krok za „nelegitímny a neprijateľný“. K téme dokonca zasadala aj Bezpečnostná rada OSN.
Izrael kritizujú najmä vlády krajín s vlastnými ambíciami v regióne alebo napojené na iránsku os vplyvu. Varujú pred precedensom pre ďalšie separatistické hnutia a eskaláciou zo strany Iránu a jeho proxy aktérov, predovšetkým húsiovcov v Jemene a Hizballáhu v Libanone.
Podľa viacerých regionálnych zdrojov však izraelský krok nemusí zostať osamotený. O možnom uznaní Somalilandu sa hovorí v súvislosti s Keňou, Etiópiou, Marokom, ale hlavne Spojenými arabskými emirátmi a dokonca aj Indiou.
Ak by sa tieto signály potvrdili, znamenalo by to zásadný posun v africkej aj globálnej politike – smerom k uznávaniu funkčnej reality namiesto dlhodobo nefunkčných štátov.
Nie druhá Gaza
Súčasťou kritiky sa stali aj tvrdenia, že uznanie Somalilandu je údajne podmienené dohodou o presídľovaní utečencov z Pásma Gazy alebo o zriadení izraelských vojenských základní. Prezident Somálska tieto obvinenia prezentoval v médiách, no vláda Somalilandu ich jednoznačne poprela.
Ministerstvo zahraničných vecí v Hargeise vyhlásilo, že spolupráca s Izraelom je „čisto diplomatická, vedená v plnom súlade s medzinárodným právom a vzájomnými suverénnymi záujmami“. Izrael vo svojom oznámení o uznaní nespomenul žiadne podmienky ani výmeny.
Uznanie Somalilandu tak nie je rozširovaním konfliktu, ale pokusom presunúť bezpečnostnú diskusiu z roviny permanentnej krízy do roviny prevencie, aliancií a odstrašenia.
Ide o krok, ktorý so sebou nesie riziká a vyvoláva odpor, no zároveň odhaľuje hlboké napätia v regióne Červeného mora a Afrického rohu. A najmä ukazuje, že Izrael sa rozhodol hrať dlhodobú strategickú hru – aj za cenu krátkodobých diplomatických rizík.










