Slovenská vláda podporí oživenie výroby hliníka v stredoslovenskom meste Žiar nad Hronom. Mohutná fabrika Slovalco zahasila svoje pece v roku 2022 v reakcii na prudký nárast ceny elektriny počas energetickej krízy. Opäť ich naštartuje 29. augusta, na výročie Slovenského národného povstania.
Je to politický symbol. Predchodca závodu totiž niesol počas socializmu názov Závody Slovenského národného povstania (ZSNP). Z čias jeho prevádzky ostalo v meste a okolí množstvo jedov v pôde a obrovská červená halda odpadu, teraz už zarastená trávou.
Strategický zmysel
Firma do obnovenia výroby investuje 130 miliónov eur a k terajším dvesto zamestnancom pribudne tristo nových. Hliník je materiálom budúcnosti, pretože nehrdzavie a je ľahší ako oceľ. Reštart výroby na strednom Slovensku teda strategicky dáva zmysel.
Otázka je, za akú cenu a koľko to bude stáť štátny rozpočet. Na výrobu hliníka totiž treba veľa elektriny. Ideálne stabilnej a lacnej. Práve cena elektriny bola kameňom úrazu pre Slovalco, keď jeho majitelia – nórsky hutnícky koncern Hydro Aluminium a slovenská finančná skupina Penta – zastavili výrobu.
Odvtedy roky orodovali u slovenských vlád za štátnu podporu a lacnejšiu elektrinu. Podarilo sa to až teraz. Peniaze na to budú hľadať až ďalšie vlády.
Pre ťažké váhy
Slovenská vláda v stredu schválila zmluvu so Slovalcom a jeho akcionármi. Zaviazala sa v nej „podporovať spoločnosť pri obnovení a zachovaní výroby hliníka“ vytvorením schémy na kompenzáciu časti nákladov na nákup elektriny.
Schéma nemá pomáhať iba hlinikárni. Týkať sa bude desiatich tovární, ktoré spotrebujú veľké objemy elektriny, napríklad huty na farebné kovy OFZ Nižná, Železiarní Podbrezová, košických oceliarní japonského Nippon Steelu, ale aj papierní Mondi v Ružomberku, rafinérie Slovnaft v Bratislave či najnovšie aj chemičky Duslo v Šali, ktorá patrí Agrofertu českého premiéra Andreja Babiša.
Každá z nich môže požiadať o kompenzáciu nákladov z Environmentálneho fondu. Lenže nie tento rok, ale až budúci. V roku 2027 na to vláda vyčlení 50 miliónov eur a pre ďalšie roky, keď už nebude vládnuť, až 140 miliónov eur ročne.
Do roku 2030 pôjde celkovo o zhruba pol miliardy eur. Približne tretinu z toho dostane práve Slovalco. Vláda sa v zmluve zaviazala, že podporí každú tonu vyrobeného hliníka sumou 580 eur.
Späť, čo zaplatíme
Schéma dáva logiku, pretože do envirofondu prúdia peniaze, ktoré priemysel odvádza za nákup emisných povoleniek v cene zhruba 80 eur za tonu. Vo fonde bolo na konci minulého roka 2,3 miliardy eur, pričom každoročne doň pritečie niekoľko stoviek miliónov.
Priemyselníci sú presvedčení, že keď do fondu prispievajú, majú z neho nárok aj brať, keď potrebujú. Čiastočne je to aj pravda. Envirofond je určený na podporu investícií do zvyšovania efektivity, úspor energie a zelených riešení, nahrádzajúcich fosílne palivá.
Aj v západnej Európe sa peniaze z takýchto fondov často využívajú na podporu priemyselných firiem, ktoré by pre vysokú cenu elektriny inak museli ukončiť výrobu. Na druhej strane konkurenti z Ázie alebo Ruska ťažia z lacnejšej elektriny, ktorú nezaťažujú zelené dane.
Slovenské riešenie je teda v súlade s európskou praxou. Výroba hliníka v Žiari nad Hronom by sa bez kompenzácií cien elektriny zrejme nikdy neobnovila. Na druhej strane sa núka otázka, prečo až teraz a prečo tak, že to zaplatia budúce vlády.
Odpoveď je celkom zrejmá. Ficova vláda si nemôže dovoliť míňať peniaze z envirofondu, pretože by jej to zhoršilo deficit verejných financií. Na druhej strane zadlžuje Slovensko nezmyselnými a predraženými nákupmi informačnej techniky na ministerstvách či výrobou akože tehličkového múra, ktorou slovenské ministerstvo obrany na čele s Robertom Kaliňákom predstiera obnovu historického múra okolo budovy svojho sídla v Bratislave.
Gabčíkovo a Mochovce
Hoci sa kompenzácie vyplatia až v budúcom roku, aj to iba v menšej miere, Slovalco chce výrobu v polovici pecí spustiť už koncom budúceho mesiaca. Ako je to možné? Po prvé, ceny hliníka sa medzičasom dostali na podstatne vyššiu úroveň ako v roku 2022. Vtedy boli okolo 2 200 eur za tonu, dnes sú až o 40 percent vyššie nad tritisíc eurami. Výroba teda vytvorí podstatne vyššiu pridanú hodnotu ako pred štyrmi rokmi.
Okrem toho sa Slovalcu podarilo uzatvoriť dve dôležité zmluvy o nákupe elektriny. Prvú na desať rokov so štátnou firmou Vodohospodárska výstavba, ktorá ju dodá z vodných elektrární Gabčíkovo a Žilina.
Fabrike to bude stačiť na pohon 80 z 226 tavných pecí. Podľa týždenníka Trend však Slovalco už uzavrelo aj dlhodobú zmluvu so Slovenskými elektrárňami. Ich generálny riaditeľ Branislav Strýček hovorí, že dohodnutý objem bude nižší ako predtým, keď Slovalco odoberalo zhruba desatinu výroby v krajine.
Slovenské elektrárne tento rok spúšťajú štvrtý blok jadrovej elektrárne Mochovce. Vďaka tomu sa zo Slovenska stane výrazný exportér elektriny, ktorej by mal byť v strednej Európe prebytok. Očakáva sa preto, že ceny pôjdu dolu. Slovalco navyše môže fungovať aj ako regulátor odberu, svoje pece totiž nemusí zohrievať stále rovnako, ale podľa ceny na trhu.
Oživenie jeho výroby v Žiari nad Hronom je teda dobrou správou, ktorá je však poznačená kopou politického marketingu. Obnovila by sa zrejme aj bez chvastavých rečí politikov. Stačí na to rozumne a predvídateľne nastaviť kompenzácie z envirofondu a energetický trh vrátane distribučných a prenosových poplatkov.












