Včerajšia železničná tragédia pri Jablonove nad Turňou na juhovýchode Slovenska si vyžiadala vyše 90 zranených, z toho siedmi sú v kritickom stave. Rýchlik nezastavil pred semaforom a prešiel na červenú. Stihol zabrzdiť tesne pred tunelom pod Soroškou, vbehol však už na časť trate, kde sa dve koľaje spájajú do jednej.
Vzápätí sa z tunela vyrútil protiidúci rýchlik, ktorý na koľaji nemohol čakať iný vlak, a nastal náraz. Veľkým šťastím bolo, že k zrážke nedošlo v tuneli a tiež že prvý vlak stihol zastať a nešiel v plnej rýchlosti. Tiež šlo našťastie o trať, ktorú využíva menej cestujúcich. Inak by sme boli svedkami masakra oveľa väčších rozmerov.
Prečo sa dejú zlé veci
Kľúčové však je pozrieť sa na to, ako a prečo sa havária stala. Niečo podobné totiž môže kedykoľvek znova zažiť ktokoľvek z nás – a aj na rušnej trati. Incident vinou nepozornosti rušňovodiča, ktorý ignoroval návestidlo so signálom „stoj“, sa len v roku 2023 prihodil na Slovensku 12-krát a podobné to bolo aj v iných rokoch.
Známe sú aj incidenty, keď vlaky zastali len pár desiatok metrov od seba. Keďže sa však nikomu nič nestalo, nepritiahli veľkú pozornosť médií ani vlád. Hoci ich od toho delili iba sekundy. Na železniciach sa preto nič nepohlo k lepšiemu.
Dôvody vážnych zlyhaní sú však v rukách politikov a manažérov štátnych podnikov. V prvom rade technický stav železníc – zvyčajne na úrovni 70. až 80. rokov minulého storočia. Kým v zahraničí sa dávno používa automatizácia, diaľkové automatické riadenie a digitálne procesy, na slovenských bočných tratiach sme stále pri poloautomatickom nastavovaní jazdnej cesty v staniciach bez veľkej spätnej väzby.
Práve to chýbalo aj v tomto tragickom prípade z východu Slovenska – protiidúci vlak nemal ako dostať správu, že mu v ceste stojí súprava, ktorá prešla na červenú, rušňovodič teda nemal ako zareagovať a zrážke sa nedalo predísť.
Moderné zabezpečovacie zariadenie ETCS má na Slovensku iba 250 kilometrov trate Bratislava – Žilina – Čadca, čo je sedem percent z celkových 3 600 kilometrov. Jeho súčasťou je aj funkcia, že ak rušňovodič prejde na červenú, vlak automaticky zabrzdí. Čo by sme za ňu dali pod Soroškou…
Unavení a nepozorní
Druhou príčinou je preťažovanie rušňovodičov. Je ich málo, takže robia nadčasy a ich pozornosť vtedy prirodzene klesá. Poznáme to. Väčšina z nás niekedy odjazdila autom takú dlhú cestu, že sme fyzicky cítili, ako sa nevládzeme sústrediť a udržiavať plnú pozornosť. Potom stačí aj maličkosť, ktorú by sme bežne zvládli, a tragédia je na svete.
V posledných rokoch sa železničiarske odbory na to sťažovali viackrát, nik z politikov tomu však nevenoval pozornosť. Teraz možno na to dozrel čas, keďže pondelková udalosť je príliš boľavá na to, aby nad ňou zodpovední mávli rukou.
Je nešťastím Slovenska, že vážne problémy nezaujímajú politikov, médiá a ani väčšinu obyvateľov, kým sa nerozbíja sklo a netečie krv. Najmúdrejšie aj najlacnejšie je nešťastiam predchádzať. Chytať zajaca za chvost je drahé a často aj veľmi bolestivé.
