„Vracia sa mi jedna spomienka na detstvo: ako malý chlapec som sám doma s bratom a ani jeden z nás netuší, kde je mama. Sedíme pod hodinami a dúfame, že sa ešte niekedy vráti. Pocit bezpečia sa mi v detstve spájal s jedlom. Keď som jedol, akoby bolo všetko v poriadku,“ hovorí Oskar Staňo.
Oskar je dnes poradcom v organizácii Chuť žiť, ktorá sa zaoberá pomocou pri poruchách príjmu potravy. Pomohlo mu, keď si uvedomil, že už nechce žiť starým životom. A že problém nie je jedlo, ale to, že cezeň reguluje svoje emócie. Vyhľadal podporné skupiny pre ľudí so závislosťami a s poruchami príjmu potravy a dokázal sa uzdraviť.
Spomína, že už ako chlapec bol veľmi obézny. Ale nebola to jediná vec, pre ktorú sa cítil iný ako ostatní. „Nevedel som prečo, ale bol to taký zvláštny stav ako zlý sen.“ Spomína, že keď prišiel na návštevu k spolužiakom, všímal si, že mali nielen peknú izbu či vlastný počítač, ale najmä to, že mali rodičov, ktorí sa o nich zaujímali.
Jeho otec bol drogovo závislý. Zomrel veľmi skoro po narodení Oskara. Mama chlapcov často nechávala samých. U Oskara sa v detstve rozvinulo ochorenie poruchy príjmu potravy – záchvatové a emočné prejedanie. Spolu s mentálnou anorexiou či bulímiou ide o najčastejšie formy ochorenia.
Ochorenie Oskara izolovalo, keď dospieval a začal sa osamostatňovať. Veľmi sa za svoj vzťah k jedlu hanbil a uzatváral sa. Niekedy dovliekol domov tašky plné jedla, zatiahol závesy, zhasol a všetko jedlo naraz zjedol. „Jedol som tak dlho, až kým som neodpadol,“ spomína.
Svaly áno, tuk nie
Organizácia Chuť žiť poskytuje pomoc a venuje sa osvete o ochorení medzi deťmi, rodičmi, učiteľmi i lekármi. Prevádzkuje aj telefonickú či online poradňu. Z asi dvoch tisícov nových klientov v predošlom roku bolo 11 percent mužov a ich počty stúpajú.
„Pri poruchách príjmu potravy vidíme stereotyp, že ide o ženské ochorenie. Údaje o tom, koľko mužov trpí týmto ochorením, sú podhodnotené,“ hovorí riaditeľka Chuť žiť Valentína Sedileková. Preto spustili prieskum medzi mužmi, v ktorom sa pýtali na ich vzťah k jedlu a k svojmu telu.
Odborníčka na výživu Ivana Kachútová, ktorá prieskum viedla, hovorí, že nie je pravda, že muži neriešia svoj vzhľad. Prieskum prebehol počas leta na vzorke 719 mužov od 18 do 35 rokov zo Slovenska a Holandska. Väčšina bola zo Slovenska (617).
Až 86 percent mužov povedalo, že sa aktívne zaoberajú svojou hmotnosťou. Viac ako štíhlosť riešia svaly. Vyše dvoch tretín opýtaných súhlasilo s tvrdením, že ak by mali viac svalov, boli by atraktívnejší.
Nespokojnosť sa netýka len ľudí s nadváhou. Až štvrtina respondentov, ktorí boli pri porovnaní váhy k výške tela (tzv. BMI index) v pásme normálnej hmotnosti, sa považuje za tučných a vyše dvoch pätín z nich sa v poslednom roku aktívne snažilo schudnúť. Za vážne označuje Kachútová to, že muži nevyhľadávajú pomoc ľahko. Myslia si, že ostatní problémy s jedlom neriešia a oni sú výnimkou. Dve tretiny mužov si myslia, že ich problém nie je dosť vážny, a zhruba tretina sa zaň hanbí.
Zosmiešňovanie priemerných
Snaha budovať si svaly na úkor telesného tuku vedie k užívaniu anabolicko-androgénnych steroidov. Tie zvyšujú riziko zdravotných problémov a môžu viesť až k úmrtiu. „Rizikové je obdobie dospievania, keď je vzhľad pre mladých ľudí kľúčový sociálny kapitál,“ vysvetľuje Sedileková.
S tým, ako vyzerajú, si spájajú úspech pri nadväzovaní vzťahov či hľadaní práce s vysokým príjmom. Online platformy toto porovnávanie ešte viac zintenzívňujú. Nabaľujú na seba influencerov, ktorí ponúkajú rady, ako získať lepší vzhľad, a „moggujú“, teda zosmiešňujú tých, ktorí nespĺňajú nároky.
V prieskume takmer 60 percent mužov vo veku 18 – 24 rokov priznalo, že sociálne siete určujú ideál. V online komunitách je rozšírený trend známy ako looksmaxxing, teda rady o tom, ako optimalizovať svoj vzhľad. Slovo „maxxing“ vyhlásil anglický online slovník Dictionary.com za internetové slovo tohto roka. Významne sa o to pričinil práve fenomén looksmaxxingu.
Úsilie o dosiahnutie „ideálnej“ tváre a tela siaha od softmaxxingu, čiže používania kozmetiky, chudnutia či cvičenia, až k hardmaxxingu. Vtedy už na rad prichádza užívanie anabolík, chirurgické zákroky a sebapoškodzujúce správanie, napríklad „bone smashing“, teda udieranie do čeľuste a jej lámanie v snahe formovať ju smerom k ideálu.
Čo si všímať a ako pomôcť
Rodičia či učitelia, ale aj iní dospelí, ktorí sú v kontakte s deťmi a mladými ľuďmi, by mali spozornieť, ak zbadajú zmenu v správaní dieťaťa, ktoré začne nadmerne podriaďovať svoj život jedlu či cvičeniu. Napríklad vtedy, keď siaha po prísnych obmedzeniach v jedle alebo sa záchvatovo prejedá a má výčitky, ak svoj stravovací režim poruší.
Pozornosť treba zvýšiť pri neustálom porovnávaní svalov a tuku a nadmernom cvičení, ktoré neprerušia mladí ani v čase choroby.
Lada Brůnová, ktorá vedie českú organizáciu 3pe zameranú na osvetu pri poruchách príjmu potravy, hovorí, že je dôležité, aby sa blízki dospelí zaujímali aj o vzťahy mladých v online komunitách, pretože „pre nich už online a offline nie sú oddelené svety“. Používajú aplikácie, ktoré porovnávajú vzhľad, určujú mieru atraktivity používateľov a „radia“, ako sa stať krajšími. Za desivé Brůnová považuje to, že sa tvária vedecky a normalizujú rizikové správanie.
Aplikácie žiadajú ako vstupné údaje napríklad vzdelanie, profesiu či vek a dáta o postave, tvári a hmotnosti. Na základe toho určia vašu hodnotu, napríklad aj sexuálnu.
Brůnová radí pristupovať pri rozhovore k mladým so zvedavosťou. „Otázka, čo ťa na tom baví, otvorí diskusiu skôr ako komentár, že je to nezmysel.“
Výborné je podporiť, aby sa mladí stretávali priamo fyzicky, ale aj tu sa treba zaujímať, s kým sa stretávajú. Ak chodia do posilňovne, môže to byť fajn, ale treba myslieť na to, že práve tu sa môžu dostať do kontaktu s anabolikami.
Osloviť chlapcov je ťažšie
Pre chlapcov môže byť náročné nájsť si dôveryhodnú dospelú osobu. Aj v škole, kde trávia veľa času, je viac žien. A predstava, že sa priznajú k problému, naráža na stereotyp o mužskej sile. „Ak sa chlapec odhodlá na rozhovor, vyhnite sa slovám ako ,vzmuž sa‘ či ,si chlap‘, alebo ,to zvládneš‘. Naopak, oceňte jeho ochotu hovoriť o pocitoch a ťažkostiach,“ radí Sedileková s tým, že chlapcov a mužov treba podporiť vo vyhľadaní odbornej pomoci či podporných skupín.
Aj Oskarovi Staňovi pomohlo to, že vyhľadal pomoc. „Začal som chodiť do podporných skupín pre ľudí so závislosťami a pre ľudí, ktorí rovnako ako ja mali problém so záchvatovým prejedaním sa. Dostal som pomoc, bez ktorej neviem, ako by to nakoniec všetko dopadlo.“
Odhodlal sa zmeniť priateľov a učil sa žiť inak. Najmä odpúšťať si chyby a neutiekať sa hneď k jedlu ako riešeniu. Dnes študuje psychológiu a venuje sa poradenstvu v organizácii Chuť žiť.
Nie je dôležité, či ho vyhľadá muž alebo žena, ale to, či má rovnakú skúsenosť, teda záchvatové prejedanie sa. To uľahčuje pochopenie toho, čo klienti prežívajú, lebo zrazu vedľa seba sedia ľudia, ktorí si rozumejú. „Do rozhovoru vnášam okrem porozumenia aj nádej, že pochopenie a pomoc existujú,“ dodáva Staňo.
