Dlhodobo sa na čele prieskumov popularity politických strán usadili Progresívne Slovensko (Michal Šimečka) a Smer-SD (Robert Fico) a zdá sa, že ich pozíciu nemá kto ohroziť. V posledných prieskumoch má PS dokonca o niekoľko percentuálnych bodov viac ako Smer. Za touto dvojicou sa pravidelne umiestňujú extrémistická (ostanem pri tomto eufemizme) Republika (Milan Uhrík) a strana Hlas-SD (Matúš Šutaj Eštok), ktorá sa pod vedením Petra Pellegriniho odštiepila od Smeru.
Takmer istotu vstupu do NR SR má aj rastúce Hnutie Slovensko Igora Matoviča, menej isté si môžu byť Kresťanskodemokratické hnutie (Milan Majerský) a liberálna Sloboda a solidarita (Branislav Gröhling). Okolo päťpercentného kvóra osciluje strana Demokrati (Jaroslav Naď, bývalý premiér Eduard Heger), pod nimi je dlhodobo Slovenská národná strana (Andrej Danko).
Dva bloky
Do volieb ostávajú ešte dva roky (ak by boli predčasné, tak asi rok). Preferenčné čísla sa môžu meniť, zdá sa však ako nepochybné, že slovenská verejnosť je rozdelená na dva porovnateľné bloky. A teda (aj) od toho, či niektorej strane prepadnú hlasy, bude závisieť, či bude zostavovať vládu Robert Fico alebo predseda PS Michal Šimečka.
Vo Ficovom bloku, kam čoraz jasnejšie začína patriť aj extrémistická Republika, je ohrozená parlamentná budúcnosť Slovenskej národnej strany. Zdá sa však, že lídri SNS budú kandidovať za Smer-SD, aby neprepadli hlasy ich voličov. Súčet hlasov tohto bloku sa podľa prieskumov verejnej mienky pohybuje na úrovni 40-43 percent.
V pomyselnom bloku Michala Šimečku, ktorého strany čoraz viac komunikujú medzi sebou a spoločne vystupujú aj na protivládnych protestoch, sa nachádza Progresívne Slovensko, Kresťanskodemokratické hnutie, Sloboda a solidarita a Demokrati. Výtlak majú porovnateľný s Ficovým blokom – za predpokladu, že hlasy voličov Demokratov neprepadnú. Ak budú mať Demokrati výrazne viac ako 5 percent, pôjdu do volieb samostatne, ak by ich samostatná kandidatúra bola riziková, snáď ich niekto vezme na palubu.
Žiaľ, hlúposť a arogancia majú na Slovensku silné korene, takže ani toto nie je isté – ale zopakovať postup z roku 2023, keď Demokrati nedosiahli ani na 3 percentá, by nebolo chybou, ale už rovno politickým zločinom.
Niekde sa nám v tomto sumáre stratil Igor Matovič, ktorý môže byť jazýčkom na váhach, kam sa po voľbách uberie Slovensko: či sa vráti do EÚ ako spoľahlivý partner, alebo bude trójskym koňom záujmov Kremľa. Stratil sa nám právom, lebo Matovič si žiada samostatnú kapitolku.
Prípad Matovič
Igor Matovič, predseda Hnutia Slovensko, v minulom volebnom období predseda vlády aj minister financií (obe funkcie bol donútený opustiť), je enfant terrible slovenskej politiky. So všetkým, čo k tomuto termínu patrí.
Igor Matovič vstúpil do slovenskej politiky v roku 2010 nekonvenčne a kontroverzne (tvrdením, že mu vraj za pád vlády ponúkli úplatok 20 miliónov eur). Tento skutok sa nikdy nevyriešil, sám ho neskôr bagatelizoval. Bizarnú koncovku mal však tento príbeh o dva roky, keď Matovič spolu so Sulíkovou stranou SaS spôsobili hlasovaním o eurovale pád Radičovej vlády.
Igor Matovič je nesmierne schopný pri poukazovaní na chyby iných, protivníkov aj partnerov, čo je viac-menej efektná vlastnosť. Treba priznať, že po jeho nástupe k moci padlo tabu, že politickí protivníci sú „chránená zver“, a dotiahlo sa do konca niekoľko desiatok vyšetrovaní stúpencov Roberta Fica. Na druhej strane Matovičova schopnosť prijímania kompromisov, empatie a sebareflexie sa limitne blíži k nule, čo sa esenciálne preukázalo v dramatickom období covidu… Logickým následkom bolo, že hoci sa po voľbách v roku 2020 stal Matovič predsedom vlády s ústavnou väčšinou, po roku vymenil post premiéra za funkciu ministra financií a po ďalšom roku prišiel aj o túto pozíciu. Mocenské spôsoby Igora Matoviča mali leví diel viny na návrate Roberta Fica v predčasných voľbách v roku 2023.
Igor Matovič ostáva nekonvenčným a kontroverzným politikom aj naďalej, čo mimoriadne komplikuje nielen spoluprácu opozičných strán v čase medzi voľbami (Matovič nevynechá ani jednu príležitosť, aby nenapadol predovšetkým Progresívne Slovensko), ale aj uvažovanie o možnej koaličnej vláde po voľbách.
Spomienka na Matovičovo premiérovanie je príliš tristná na to, aby mal ktokoľvek záujem si ju zopakovať. (Môžeme síce dúfať, podobne ako tá korytnačka, že ju škorpión neuštipne, ale dáte za to ruku do ohňa?)
Výnimočnosť slovenskej politickej situácie je aj v tom, že kým Matovičovo nešťastné vládnutie vrátilo do hry Roberta Fica, Ficovo súčasné vládnutie je vodou na mlyn pre Matovičove prednosti – predovšetkým drsné pomenovanie prešľapov tejto vlády. Matovičove percentá v prieskumoch verejnej mienky sa tak stávajú fenoménom, ktorý má potenciál prevážiť misku váh na stranu dnešnej opozície a zvrátiť tak proruský trend Ficovej vlády.
Odhalené až na dreň – bez Matoviča zrejme nebude mať Šimečka väčšinu v parlamente a vládu tak nezostaví, s Matovičom si ju ťažko udrží celé volebné obdobie. A pritom súčasný Ficov masaker bude treba naprávať najmenej dve volebné obdobia.
A čo potom?
Momentálne sa tomu Šimečka vyhýba, ale pozíciou Igora Matoviča sa bude musieť zaoberať. Výnimkou je situácia, že by štvorica spomínaných opozičných strán získala väčšinu v NR SR aj bez Hnutia Slovensko. Čo je scenár, v aký Šimečka momentálne dúfa.
Pozrime sa na ostatné verzie – ďalším variantom s jednoznačným záverom je, že väčšinu nezíska súčasná opozícia ani s Matovičovým Slovenskom. Vylúčiť sa to nedá, slovenskí voliči uvidia, ako sa bude vyvíjať Babišovo Česko, ako dopadnú voľby v Maďarsku, ako bude reagovať EÚ a NATO na ruské ambície. Možno egá opozičných lídrov rozložia kritickú časť krajiny a Fico si moc udrží.
Najzaujímavejšia by bola situácia, keby sa vo voľbách presadil súčasný stav preferencií – a vládu by mohla zostaviť súčasná opozícia iba s poslancami za Matovičovo Slovensko. Vtedy sa núkajú dve základné verzie – pokúsiť sa dohodnúť s Matovičom na zmysluplných pravidlách, nájsť mu pozíciu, z ktorej nebude rozkladať Šimečkovu vládu, a pokúsiť sa vrátiť Slovensko naspäť do EÚ ako dôveryhodného partnera.
Kvôli tejto možnosti nie je rozumné ostrakizovať Matoviča, ale, naopak, treba s ním komunikovať, obrusovať hrany, pretože nech je Matovič akýkoľvek, jeho strana je protikorupčná a proeurópsky nasmerovaná – čo je najmenší možný menovateľ, na akom treba budovať povolebnú spoluprácu. Opozičným lídrom by som odporúčal naštudovať si knihu Ivana Šimka „Ako sme si nasadili červené nosy a vyhnali Mečiara“ – príbeh porážky Vladimíra Mečiara v roku 1998 vďaka spojeniu opozičných strán je inšpiratívny aj dnes. Koleso je už vymyslené.
Druhá verzia znie, že ak neuspeje model s kultivovaným a spoľahlivým Matovičom, treba sa dohodnúť na spolupráci s väčšinou poslaneckého klubu Hnutia Slovensko aj bez Matoviča. Pretože dilema musí byť jasná aj týmto poslancom – buď budeme vládnuť s vami, ale bez Matoviča celé volebné obdobie, možno aj dve, alebo si zopakujeme neradostný scenár z rokov 2020 – 2023, keď sa ústavná väčšina transformovala na predčasné voľby a Ficov návrat. Je to drsný model, ale chcete ďalšie štyri roky s Ficom?
NA SNÍMKE: Slovenská herečka a diplomatka Magdaléna Vášáryová (uprostred) počas protestného zhromaždenia Slovensko je Európa!, organizovaného iniciatívou Mier Ukrajine, na Námestí slobody v Bratislave tento rok 9. mája, keď bol premiér Robert Fico na stretnutí s ruským vodcom Vladimirom Putinom v Moskve.
ZDROJ: SITA/Milan Illík
A čo teraz?
Po tomto trošku dlhšom úvode si povedzme, kde sa aktuálne nachádzame – odcitujem Mareka Moravčíka z denníka SME, ktorý nemožno podozrievať z náklonnosti k vládnej koalícii: „Opozícia nemá týždeň po poslednom proteste, ktorý zvolala, jednotný názor na generálny štrajk. Demokrati súhlasia s predstavou SaS, PS váha, ale chce debatovať. KDH si nemyslí, že by štrajk mali organizovať politici, a Hnutie Slovensko by sa rado pridalo, no PS s ním nechce rokovať.“
Tu máme ako v kvapke rosy celé opozičné more – stalo sa totiž to, že časť opozície (SaS a Demokrati) podľahla volaniu niektorých protestujúcich a forsíruje projekt generálneho štrajku aj bez ohľadu na reálie; časť opozície neverí generálnemu štrajku (podľa KDH je to infantilný nápad), alebo hľadá inú verziu silného signálu verejnosti, t. j. Šimečka zvoláva okrúhly stôl „ochotných“, kde by prediskutovali ďalší postup. Matovič sa na týchto rozporoch zabáva, a hoci má fakticky pravdu, jeho spôsob komunikácie potvrdzuje, že sa zatiaľ nemení, ostáva v izolácii, cvakajúc klepietkami.
Je jasné, že bez podpory odborov a väčšiny zamestnávateľov a samospráv nemá generálny štrajk šancu na úspech – a zatiaľ ani odbory, ani zamestnávatelia, ani ZMOS veľa nadšenia pre generálny štrajk vyvolaný politickými stranami neprejavujú, čo je logické. Dodajme, že ani úspešný štrajk ešte neznamená zmenu vlády, tá sa dá dosiahnuť iba voľbami.
Silný protest verejnosti, bez nešťastného označenia ako „generálny“, plánovaný na 17. novembra, však určite zmysel má. Prinajmenej preto, aby sa v jednom termíne (ak už nie na jednom mieste) ozvala kritická verejnosť, že toto promoskovské smerovanie a tieto spôsoby vládnutia či konsolidovania verejných financií sú pre ňu neprijateľné.
Treba však povedať, že aj keby bol ten protest akokoľvek masívny, podstatné bude niečo iné: postupné vytváranie alternatívy voči Ficovmu bloku – alternatívy personálnej aj programovej. Je najvyšší čas vzájomne komunikovať a pripravovať si riešenia na všetky problémy slovenskej spoločnosti (opäť odporúčam Šimkovu knihu, toto koleso už vymyslel Mikuláš Dzurinda a jeho partneri).
A, samozrejme, je nutné pripraviť sa aj na prípad, že Viktor Orbán splní na budúci rok to, čím sa vyhráža, teda že nebude rešpektovať svoju volebnú porážku (a obráti sa s prosbou o pomoc na Kremeľ, zrejme). A že tým postupom inšpiruje aj Roberta Fica.
Ste si istí, že o tomto variante povolebného vývoja sa nezhováral medzi štyrmi očami Fico s Putinom?
