Tento text píšem deň po 86. výročí vypuknutia druhej svetovej vojny, keď vojská fašistického Nemecka spolu s jednotkami slovenskej armády prepadli Poľsko.
O sedemnásť dní sa k útoku na Poľsko pripojili jednotky Červenej armády, ktoré si potom s fašistami rozdelili poľské územie podľa vopred dohodnutého paktu Molotov – Ribbentrop. Áno, Slovania Rusi aj vtedy napadli Slovanov Poliakov (a jedným z prejavov tejto bratovražednej vojny bol aj katyňský masaker, kde príslušníci sovietskej NKVD povraždili vyše 20-tisíc zajatých poľských dôstojníkov, policajtov, kňazov a príslušníkov inteligencie). Niektoré veci si je dobré občas pripomenúť, ťažšie sa potom manipuluje verejnou mienkou.
SNP a rozdelené Slovensko
Zrejme sa väčšinovo zhodneme, že SNP patrí úplne opodstatnene k najsvetlejším udalostiam slovenských dejín a že aj vďaka politikom, armáde, partizánom a civilným obyvateľom sa Slovensko po návrate do Československa stalo súčasťou víťazného protifašistického bloku.
Mohli by sme zrejme spomenúť aj fašistický režim vojnovej Slovenskej republiky, holokaust, odvlečenie desiatok tisícov židovských spoluobčanov do koncentrákov, spoločný postup nemeckých vojsk a slovenských jednotiek pri potláčaní povstania či vyznamenanie nemeckých vojakov na bystrickom námestí prezidentom vojnovej Slovenskej republiky Jozefom Tisom. Obraz slovenskej vojnovej spoločnosti by tak bol predsa len komplexnejší a obľúbené slová o „národnej jednote“ vo vzťahu k SNP v minulosti aj dnes by sme postavili na pevnejšiu pôdu.
Zločiny nemecké, zločiny sovietsko-ruské
Po vyfarbení širšieho kontextu teraz prestrihnime na súčasnosť – insitný historik, momentálne v čele slovenskej vlády, sa v záujme prezentovania vlastných cieľov (a zdá sa, že možno aj trochu ruských) neváhal odvolať ani na slová Adolfa Hitlera o tom, že Nemecko potrebuje čo najďalej na východ posunúť hranicu medzi germánskymi kmeňmi a Slovanmi a že tieto menejcenné národy treba využívať v prospech Nemecka.
Nik príčetný nebude spochybňovať zločiny nemeckého fašizmu a fakt, kam až viedla jeho predstaviteľov snaha získať lebensraum aj na úkor slovanského obyvateľstva. Ak však nespomenieme snahu súčasného ruského impéria vrátiť geopolitické a bezpečnostné pomery v Európe pred rok 1997 (Sergej Lavrov) – teda pred éru rozširovania NATO, čo znamená vrátiť Pobaltie, Poľsko, Slovensko, Česko, Maďarsko, Slovinsko, Rumunsko, Bulharsko, Albánsko, Chorvátsko do sféry vplyvu Kremľa, kam padli po porážke nemeckého fašizmu –, je tento historický exkurz predsedu vlády jednoducho neúplný, selektovaný, vypitvaný…
To, ako dopadol československý pokus vymaniť sa spod vplyvu Moskvy v roku 1968, Robert Fico takisto nespomenie, lebo sa to nehodí do jeho misie obhajcu ruských záujmov. Nehodí sa to do jeho naratívu, že „my vieme, odkiaľ na Slovensko prišla sloboda“. Musel by totiž priznať, že nemecký totalitný režim bol po druhej svetovej vojne nahradený sovietskym totalitným režimom a že pokus o jeho ľudskejšiu podobu v roku 1968 utopili v krvi sovietske tanky.
Vina a trest
Už spomínaný insitný historik, momentálne v čele slovenskej vlády, sa v záujme prezentovania vlastných cieľov (a zdá sa, že možno aj trochu ruských) zamyslel aj nad prežitím fašizmu až do súčasnosti a nad mizerným potrestaním predstaviteľov Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (NSDAP), keď z 9 miliónov členov bolo potrestaných 2 000 až 2 500. „S plnou zodpovednosťou hovorím: fašizmus, nacizmus nebol ani potlačený, nebol ani potrestaný,“ hovorí Robert Fico a sčasti má pravdu.
Áno, veľké množstvo členov NSDAP v armáde či štátnych orgánoch (policajti, sudcovia, prokurátori a pod.) nebolo potrestaných, porazené Nemecko po druhej svetovej vojne pod dohľadom mocností (USA, Británia, Francúzsko) budovalo novú, modernú demokratickú spoločnosť aj s ľuďmi, ktorí sa v predchádzajúcom období previnili (pozri napríklad knihu Povojnová Európa od Tonyho Judta).
Táto Ficova pravda je však znovu len čiastočná, vypitvaná a selektívna, lebo veľkým oblúkom obchádza iný zločinecký systém, porovnateľný nielen počtom obetí, gulagov a totalitnými praktikami – t. j. stalinský a postalinský Sovietsky zväz, ktorého rozpad označuje Vladimir Putin za najväčšiu geopolitickú katastrofu minulého storočia (a že sa usiluje o jeho obnovenie, dokazuje o. i. agresiou na Ukrajine už 1 285 dní).
Dalo by sa tiež pýtať: Koľko členov KSSZ bolo potrestaných, koľko členov KSČ bolo volaných na zodpovednosť po roku 1989? Kde je moskovský proces, podobný norimberskému? Túto otázku si Robert Fico, člen KSČ od 14. apríla 1986, zrejme nikdy nepoloží.
Konanie Roberta Fica je z hľadiska obhajoby záujmov Slovenskej republiky ako členskej krajiny NATO a EÚ jednoducho nepochopiteľné. Ak sa však na jeho kroky pozrieme optikou obhajcu Kremľa – a posledným takýmto krokom bola Ficova tohtotýždňová cesta do Číny za Putinom, ktorej dal prednosť pred riešením domácich problémov –, zrazu nám bude „vsjo jasno“.
NA TITULNEJ SNÍMKE: Slovenský premiér Robert Fico (vľavo) sa v priebehu ôsmich mesiacov už tretíkrát stretol s ruským vládcom Vladimirom Putinom, na ktorého Medzinárodný trestný súd vydal zatykač pre vojnové zločiny a nezákonné deportácie ukrajinských detí. Naposledy tento týždeň v komunistickej Číne.
