Nik nás neučil byť rodičmi.
Škoda.
Doma sme videli, čo nikdy nechceme svojim deťom robiť. Aj ja si to pamätám do poslednej bodky.
Chcem, aby moje deti vyrastali bez výprasku na holý remeňom. Chcem, aby moje deti nemuseli stávať v kúte. Chcem svoje deti vychovávať tak, že budeme ťahať s ockom za jeden povraz. Lebo viem, čo to robí, ak jeden rodič je čihi a druhý hota.
Chcem ich podporiť v tom, v čom sú dobré. Chcem, aby neboli lenivé. Chcem, aby mali úctu. Chcem…
No. Však vieš. Máš asi ten idealistický zoznam v sebe rovnako ako ja. Moje dieťa bude takéto. Nikdy nebude robiť toto. A ani ja!
Hodina pravdy
Nikdy som netušila, ako hlboko sú vo mne zaryté vzorce, ktoré som ako dieťa nenávidela. A ako rýchlo vylezú na povrch, keď budem stáť pred svojimi deťmi. Prečo sú prvé poruke, keď si nevyspatá, unavená, frustrovaná, v nezhode s manželom, kritizovaná mamou, svokrou, susedou? Keď príde poznámka zo školy. Keď ti povedia, že videli tvoje dieťa, že…
Zlyhávala som. A zlyhávam.
Ten strašidelný zoznam sa začína písať kdesi vo vnútri od prvého potknutia sa rodiča. Ten zoznam, ktorý ma pokoruje a bude ma pokorovať do konca života. Červené písmená hanby žiaria napriek fyzikálnym zákonom šialeným svetlom bez ohľadu na dennú hodinu.
Ešte ani nedôjdem do konca toho, čo hovorím, robím, myslím, a už viem, že to bude problém. Môj. Môjho dieťaťa. Náš. Ako sa dá na to zabudnúť, keď vidím, čo to urobilo so mnou, s ním, s nami?
Často som to nedokázala zastaviť. Koľkokrát som sa bála povedať: „Nie! Toto nebudeš robiť!“ O koľkých chvíľach presne viem, že už som to jednoducho nevládala urobiť inak… alebo len nerobiť nič.
Chcem od nich, aby nečumeli do mobilu. A už tobôž nie, keď s nimi hovorím. A dnes som to pokašľala ja pred nimi.
Trvám na tom, aby neodkladali prácu. Na parádu ma videli, ako som po oznámení, že idem umyť riad hneď, čítala ďalej a zaschnuté riady som nakoniec umývala až pred polnocou.
„Neskáč do reči!“ Hneď nato som dostala naložené za to isté.
Plus všetky nesplnené sľuby, čo ako v dobrom dané. Pália ma. Koľkokrát mi ich vyhodili na oči? „Povedala si, že to vybavíš… Že pôjdeme tam…“
Horký liek
Učím sa hneď hovoriť: „Prepáč mi to.“ Dívať sa pravdivo do očí a prijať oprávnenú kritiku. Netuším, koľko vecí mi nepovedia a koľko nálože si vinou mojej nedokonalosti nesú so sebou. Možno to ešte ani nevedia.
No mama vidí. A vie, kde a kto to zasial. Bolí ju to už teraz, dvojnásobne. Za seba, za vlastné zlyhanie. Za teba, za to, čo mojou vinou krivo žiješ.
Ježili by sa mi vlasy strachom a obavami, ak by som nemala istotu, že je tu ešte niekto, kto opravuje chyby mám. Po nociach, keď spíme, utiera ten ktosi slzy detí, napráva pokazené kolieska, ladí hodnoty, hladí a hojí ublížené.
Len mu večer čo večer vložím to moje pechorenie materstva znovu do rúk: „Oprav, čo som pokašlala.“
A v istote, že to bude dobré, si vydýchnem. Len vďaka horkému lieku pokory ma ten zoznam nepáli.
A nespáli ani naše vzťahy.
