Občas si preto pripadám ako opustený, zabudnutý telefón. Mal by poslúžiť, ale nie je komu. Teda, aspoň to tak vyzerá. Až do kľúčového okamihu, keď si uvedomím, ako veľmi ma potrebujú. Ale inak.
Zrušený pohovor
Je večer, konečne sme sa zišli pri stole. A ja počúvam o všetkom, čím ich šuchol deň. Nie každý dotyk bol nežný, ale nie každý tvrdší dotyk bol zlý.
Zrušený pohovor na prácu, ktorú tak dlho a vytrvalo hľadá Sam. Vidím, ako ho to už škrie. Prejazdil za prácou celé Slovensko, vstával neskutočne skoro, aby ponúkol svoje poklady. Nie je ich málo. Prečo nik nepotrebuje vášnivého učiteľa geografie či výborného logistika verejnej dopravy?
„Už ma to štve, mami! Som doma pridlho, to nie je dobré.“
Viem, načo som teraz tam.
„Verím, že príde to pravé miesto, neboj sa!“
Nechcem, aby s tým, čo v sebe má ako dar, skončil pri dokladaní tovaru v Tescu.
Spojenec
O kus neskôr dorazí vymrznutý, ale nie mrzutý lord Hamilton z autoškoly. Sadla mu ako šerbeľ na riť. Stredy sú pre neho teraz dlhé. Ráno do školy, bez obeda rovno do zrýchleného kurzu autoškoly, aby stihol vodičák pred učením sa na prijímačky na výšku a maturitu. Je bez svojho zvyčajného pohodlia, kakavka a cereálií, čo si len tak nenechá vziať. Len kvôli podstatným veciam. Ale: oči mu svietia.
„Dnes boli križovatky, strašne veľa ich bolo!“ Moje motoristické gény zajasali, tie isté som zaňuchala v ňom: „A chápal si to?“
„Hej, do sedemnástej. Potom som zistil, že nevládzem vnímať, lebo bolo treba vypustiť more. Našťastie ich bolo len osemnásť.“
Smejeme sa, počúvam, ako do seba nasával teóriu. Nasávam aj jeho. Bude z neho skvelý, zodpovedný, rozvážny šofér.
„Mami, ale ako to urobíme? Tie trenažéry a jazdy mám možnosť už len doobeda…“ Hlavy pri sebe, dumáme, ako na to. Ako som mohla pochybovať, že som zbytočná?
Buď vždy tam
A tak mi dnes ráno za tmy svitlo: som strážkyňou majáka. Možno nevidím každý deň lode. Hmla, dážď, iné trasy a časy odchodov, zdržanie na ceste. Alebo aj zablúdenie.
No tie lode stále dúfajú, že im v pravý čas zabliká svetlo z pobrežia. To, ktoré ich znaviguje, upokojí, dá im istotu bezpečia. Svetlo, ktoré im pomôže nenaraziť na skalu, obísť plytčinu, dôjsť do prístavu. Čakajú ho, aj keď som v majáku dlho otupne sama, s pocitom márnosti. Ale oni počítajú so mnou v kľúčových momentoch.
Ostávam svietiť.
